Krásný jazyk, pan Karika popíše mlhu tak, že vypadá jako nádherný den

'Nad kryštalickou krajinou visí šeď, ktorú presvecuje studená biela guľa. Zmrznuté hory ma drvia, každým kilometrom si pripadám opustenejší, izolovanejší od ľudí aj od samotného života. Špicaté bralá, čo vytŕčajú z vybielených lesov, mi driapu pohľad. Povzbudivý dojem z roztvoreného priestoru, na aký som zvyknutý, v týchto dolinách vyprchá. Deň už od rána vyfarbuje ponurosť, no tu akoby sa zmrákalo, aj keď neprešlo ani poludnie.' Veľmi pekne ďakujem pánovi Karikovi, že vyslyšal moju závislácku dušu prahnúcu po jeho tvorbe a hodil mi ďalší skvost do zbierky :) 'Hlbina' bola pre mňa to pravé orechové. Zhltla som ju rýchlejšie než milovanú Trhlinu (a to už je čo povedať). Doslova som ju mala prilepenú k rukám, očiam, mysli...existovala len Hlbina, okolný svet nie :) A teším sa, keď si dám zopáčko: Hlbina a Strach za sebou :) 'Pretriem si oči, stĺpec mi pritiahne pohľad ako starobylý totem. Zízam naň s údivom a hrôzou ako divoch na kultový fetiš. Hypnotizuje ma svojou nehybnosťou, závitmi aj zložením. Napadne mi, že je predsa nemožné, aby niekto vytvoril čosi také. Drása ma nepochopiteľnosť motivácie takého aktu aj holá nemožnosť jeho realizácie. Akým spôsobom niekto zhromaždí toľko ľudských zubov a nechtov, ako ich vyčistí a stlačí do pevnej masy, do organického materiálu bez toho, aby ich poškodil?'