Prázdny dom

Ešte to chcelo vychytať chyby. Vo Vŕbach som behom dvoch viet narátal štyri obdoby slova "nejaký", občas sa prihodí chyba typu "tá pocit" a celkovo na mňa preklad pôsobil dojmom, že sa to s ním ešte chcelo trochu pohrať („práve padal čerstvý sneh“... tu by ma zaujímalo, ako vyzerá NEčertsvý). Ale jednak kto je bez chyby, nech hodí kameňom (au!) a jednak je to malá daň za to, že niečo také vôbec v slovenčine vyšlo. Horor bol na Slovensku česť výnimkám odnepamäti odtláčaný na okraj priepasti nezáujmu. Preto si treba vážiť, že u nás nevychádza len King, ale (raz za čas) aj niečo iné. Dvojnásobne "starý" autor ako Blackwood. Ku ktorému však dodnes pietne vzhliadajú mnohí súčasní autori, v čele s Lairdom Barronom (viď. poviedka so za všetko hovoriacim názvom Blackwoodův synek). U podobných spisovateľov samozrejme vždy hrozí riziko zostarnutia, ale ako Daphne du Maurier (prípadne HPL), aj Blackwoodovi sa podarilo nenechať sa príliš drasticky požuť nemilosrdným zubom času. Je len tak jemne pohryzkaný. Novely Vŕby a Wendigo predstavujú vrchol zbierky. Ostatné texty sa snažia, ale na túto pekelnú dvojicu nemajú. Niektoré sú vyložene slabé; Poslucháč na mňa pôsobil akoby ho napísal Poe... a nie, nemyslím to ako pozitívum. S Vŕbami som sa prvý raz stretol pred rokmi vďaka geniálnemu vydaniu od Vyšehradu (2018), takže keď som si ich zopakoval v slovenskom preklade, neprekvapilo ma, že je to stále veeeľká pecka. Naopak uistil som sa v tom, že je to jeden z najlepších hororových textov, aké som čítal. Imaginárne, naliehavé, krásne a pritom znepokojivé. S legendárnym Wendigo som sa prvý raz stretol až tu. Ako som sa bál, že to bude niečo jednoduché s päťmetrovou lesnou obludou, tak napokon je to krásne tajuplné, nevyspytateľné a mrazivé. Možno to nakoniec nie je až taká pecka, ako som čakal, zrejme určite nie je dobré mať popredu vysoko nastavené očakávania, ale i tak je to veľmi dobá hororová temná poviedka z divočiny (hoc v tomto žánri určite existujú aj lepšie, napríklad Muži z Porlocku... a opäť sme pri Barronovi). Vŕby aj Wendigo skvelé kusy, ale pri finálnom hodnotení hviezdami zbierky ako celku nemôžem nebrať do úvahy, že ostatných 11 poviedok je priemer. Niekoľkostranový Blackwoodov životopis na konci určite poteší.

V skratke: oceňujem psychológiu postáv v poviedkach, ktorá tvorila rovinu diela, kde bolo čo objavovať, taktiež napojenie na prírodné motívy. Duchárske poviedky sa mi zdali slabšie, no vďaka ľahkosti čítania stále hodnotím zbierku na 80%. Z mojej recenzie: Zjednodušene hovoríme, že Príroda bola pre Blackwooda tým, čím boli pre Lovecrafta hlbiny vesmíru. Strach, ktorý pôsobí na hrdinov Blackwoodových poviedok býva spočiatku nepozorovaný, často je najprv miešaný s túžobným očakávaním. Zároveň je sofistikovaný, komplexný a pôsobí na niekoľkých rovinách naraz. Keď C. A. Smith bavil čitateľa svojou fantazijnosťou a „rozprávkovosťou pre dospelých“, R. E. Howard zas nebezpečnosťou príšer a odvahou hrdinov, čo sa im postavili, Blackwood baví vernou psychologizáciou postáv, ich úsudkom, tušeniami aj dilemami. Preto je z niekoľkých autorov weird fiction, ktorých poznám, Blackwood istým spôsobom najzrelší.