Mycelium Vrstva ticha

Po delší odmlce jsem zjistila, že je načteno pokračování. Návrat k příběhu mi dal trošku zabrat, ale hlasy a dikce jednotlivých aktérů (čtenářů) mi moc pomohly. Je to teda super a klobouk dolů, před autorkou. Tak komplexní a fantastický svět je neuvěřitelný zajímavý a moc díky za něj. Tady Jaroslav Plesl naprosto válí a Obluda v závěru mě dostala do kolen :-) Moc se těším na sedmičku a snad nám zatím Onehotbook připraví poslední díl :-)

Konečne opäť diel na štyri hviezdy. Konečne, kooonečne, sa dejové linky románu začínajú spájať, veci vysvetľovať a poodhalíme tajomstvá Lucasovej minulosti, ktoré nás mátajú už od prvého dielu. Dokonca sa, chvalabohu, vysvetľujú aj veci, u ktorých som sa obávala, že žiadne vysvetlenie mať nebudú. Nie, nie je nám, samozrejme, ešte jasné úplne všetko, veď o čom by boli ďalšie dva diely? Ale tento je po dlhom čase a ťažko znášaných predošlých dvoch dieloch aspoň trochu vynahradzujúci. Tak ako Lucas nachádza niečo, čo mu vynahrádza muky, ktoré si prežíval s Morrisonovou chorobou... a pod vedením Folmahiwana sa z neho stáva veľmi schopný gleenwarin. Tento diel kvôli výcviku pokrýva asi najdlhší časový rámec z doterajších kníh. Na jednej strane sa Lucas neustálym odhaľovaním a zlepšovaním schopností akoby menil na nerealistického superhrdinu, na druhej strane sa o ňom neustále vynárajú informácie, ktoré tú predstavu absurdne skvelého hrdinu podkopávajú, vynahradzujú ľudskými chybami. Veľmi mi napríklad prekáža – a nielen na ňom, aj na Folmahiwovi – že nekomunikujú otvorene so svojimi partnerkami. Ďalej sa mi na nich oboch nepáči, že absolútne neriešia, ani slovkom, ani myšlienkou nezavadia o svojich blízkych či spojencov, ktorých stratili už niekedy aj pár dielov dozadu. Prečo nikoho netrápi, čo sa stalo s Kamëlë? Celkove, to, ako málo ich zaujímajú niektoré minulé veci, že sa namiesto toho flákajú po piknikoch a po pláži, im neviem odpustiť. No toto boli problémy aj predošlých dielov, tento ich až tak neprehlbuje. Navyše má oproti nim mnohé plus. Tak napríklad, Sofia mi už nie je až taká odporná ako na začiatku. Aj Daniel Byrd si už častejšie spomenie, že mal dcéru. A objaví sa síce čosi, čo náramne pripomína motív v Lemovej sci-fi Solaris, ale je to v o dosť vulgárnejšom podaní. Ešte jednu vec by som však vytkla, lebo tá sa s každým ďalším dielom zhoršuje: rovnaké postavy. Ale úplne, úplne rovnaké postavy – teda, tie, ktoré žijú a ktoré neurobili medzičasom osobnostný obrat. V tomto dieli ich ďalšia hŕstka pribudne a ja si už zúfam z toho, že majú všetky absolútne rovnaký spôsob sarkasticko-cynickej reči a nič im nie je sväté. Dokonca ani keď sa situácia vyostruje. V prvom dieli mi to neprekážalo, ale teraz, keď je všetko čím ďalej tým horšie a nebezpečnejšie, no všetci sa stále len vycierajú, začínam byť napálená a aj unavená z toľkého humoru. Tak či onak je ale už isté, že sériu dočítam.