Deti času

Základná os príbehu je pomerne jednoduchá. Pozostatky ľudstva sa túlajú vesmírom na ohromnej vesmírnej lodi a hľadajú si nový domov. Ten dúfajú nájsť na zabudnutej, no zároveň už teraformovanej planéte, ktorá ľudstvu ostala ako pozostatok z niektorej vesmírnej misie. Tak prečo tam nezaletieť a neskúsiť, či by sa tam dalo žiť. Veď na tej lodi už majú všetci zo všetkého ponorku. Aj sami zo seba. Lenže... nielen ľudia si planétu nárokujú. A niekde v tomto bode to začína byť zaujímavé, hoci je to vo svojej podstate pomerne fádny zvrat udalostí. Vo vesmírnej lodi nazvanej Gilgameš sedia ľudia. Na dosah majú planétu. Ale na tej sedia jej obyvatelia a určite sa nemienia len tak vzdať svojho domovu. Natíska sa otázka, či potrebujeme čítať o ďalšej vesmírnej vojne, v ktorej nikto nemá pravdu a zároveň ju majú všetci. Teda až na to, že tí obyvatelia planéty nie sú humanoidi, ani zelení mužíčkovia s veľkými čiernymi očami, ale... pavúky. Teda, nielen tie, ale prevažne pavúky, ktoré sa rokmi vyvinuli do vyspelej civilizácie a napredovali. A bolo fascinujúce sledovať, ako pavúky napredujú a ľudstvo, no, upadá. A pavúčia komunita bola taká odlišná, taká fascinujúca, tak zaujímavo vykreslená... že mi ani nevadilo, že čítam o pavúkoch. Takže... áno. Dá sa to aj inak. Autor dokázal, že záleží na kulisách, záleží na fantázii a záleží na ochote skúsiť nejaký nový koncept. Lebo každý je obmedzený len vlastnou predstavivosťou a tá autorova je fascinujúca a zároveň kus znepokojivá, ale prevažne fascinujúca. A vďaka tomu je v podstate stereotypný sci-fi námet svieži a zaujímavý a neokukaný a ja sa teším, ako to bude pokračovať.

Tohle je kniha, která si zaslouží výdrž. První polovina je hůř stravitelná a težkopádná. Někdy mi přišlo, že autor hledá styl psaní pro události na lodi a některé postavy jsou vyloženě otravné. Ale nakonec jsem ráda, že jsem vydržela až do konce, jelikož vše graduje i kvalitativně a konec je vskutku zážitek.