Ďáblův hřbet

Autora jsem neznal a tak jsem byl na slovenský historický horor docela zvědavý. Nebylo to vůbec špatné čtení a nebýt toho přehnaného závěru, dal bych i 5*. 2/3 byly opravdu perfektní čtení, vše se postupně dramatizovalo, tak jak správný horor potřebuje. Bohužel pak bylo tajemno nahrazeno fantasy krvákem. Mně osobně by se líbilo vyústění v duchu pomíchaných chromozomů trenčínských bačů a jejich ovčích a kozích stád. Bohužel není ani zmínka o původu komunity. Ten závěr je dvojznačný a ne zcela ukončený. Třeba se dočkáme pokračování z pohledu Jonáše.

Smelé obchodné plány vyšlú pár nešťastníkov osídliť lesy so škaredou minulosťou. Lenže, kde sa o histórii mlčí, tam si ju musíme zopakovať. Nech nekalím vodu, Ďáblův hřbet nie je žiadnym filozofickým dielom, ale posolstvo z neho si rád odnesiem. Späť však do reality nakoľko mali s nami autori iné úmysly, ako nás poúčať. Knižka sa nebojí pracovať s nekorektným materiálom. Vlastne všetko čo sa dialo okolo divožienky, ktorá jednoducho povedané nemala šťastie na chlapov, je zaujímavé čítanie. Lenže Kristínka nie je hlavnou postavou. Tá sa pohybuje v komunite ľudí z radov kolonizátorov, ktorých Matúš Čák poslal položiť základný kameň osady. A tu sa stretávam s problémom. Všetci prítomní vrátane kapitána majú tak úzky profil osobnosti, že ma početné rozhovory medzi nimi skrátka nudili. Nepomáhal ani fakt, že ma autori často miatli a oslovovali konkrétne postavy raz krstným menom, inokedy priezviskom či postavením. Možno aj preto som knižku čítal dlhšie než bolo v pláne. Teraz niečo na adresu zvieracích obyvateľov lesa. Tým, že vytasia svoje údy už v úvodnej časti, sa kniha pripravila o napätie. Žiadne odhalenie v štýle Predátora preto netreba očakávať aj keď sa autori týmto filmom nechali občas inšpirovať. Zároveň platí, že v mojej predstavivosti hrali o ich pôvode a zvykoch rôzne scenáre, a preto bolo pre mňa sklamaním, že som sa o nich nedozvedel viac. Ale chápem, je to už osemsto rokov a detaily o stáde prerastených párnokopytníkov, ktoré moc svedkov v zásade nenechávalo, si dnešný človek pamätať nemôže a domestikovaná koza už vôbec nie. Nedá mi nespomenúť malý paradox. A síce tu každý budúci nebožtík zo seba leje kýble krvi, najviac mi utkvel v pamäti odchod zo scény bez jedinej kvapky. Vlastne dal spomenúť na Dana Browna a jeho Bod klamu, kde si takto vychutnal sekundu po sekunde bolesť jednej z postáv. Depresívne vyústenie deja, ktoré vytvorilo priestor rozmýšľať nad ním aj po odložení knihy, kvitujem. Rovnako odvahu Kučeru a Vojtíška ísť do toho a zhmotniť v jeden celok dva pohľady na jeden námet. Zvlášť keď viem, aké bolo v škole náročné sa učiť z materiálov, aké pripravil niekto iný.