Krátka, zábavná poviedková kniha s názvom Kufor zachytáva život začínajúceho spisovateľa v sovietskom Rusku. Dielo je autobiografické, autor si v nej spomína na minulosť pred emigráciou vďaka kufru, ktorý si zo svojej domoviny vzal so sebou, a vďaka veciam v ňom, ktoré dlhý čas čakali iba na to, kým kufor opäť niekto otvorí. Každý z predmetov má za sebou svoju vlastnú históriu; každý sa k Dovlatovovi dostali iným, no vždy zaujímavým spôsobom. A každý z nich je akýmsi symbolickým artefaktom, ktorý spája ich vlastníka s vlastnou minulosťou. Jednotlivé príbehy spája okrem autobiografického základu, a teda logicky aj hlavnej postavy, jazyk – ten je veľmi úsporný: až poetickým spôsobom, plný suchého, často sarkastického humoru. Dielo je naozaj vtipné, príbehy sú plné paradoxov typických pre skutočný život, akokoľvek neskutočne môže znieť podivná minulosť Dovlatova. Nahlas som sa smial, často rušiac svoje okolie, pri opisoch ľudí, diania, drzosti či nepravdepodobnosti udalostí – v pamäti mi utkvela najmä jeden z prvých obchodných neúspechov, kedy sa Sergej ocitol v gangu, ktorý zo zahraničia ilegálne pašoval vzácny tovar. V prípade poviedky Fínske krepsilonky to boli fínske syntetické ponožky, za ktoré si plánovali pýtať omnoho, omnoho viac, než stáli, no kým ich zohnali, kúpili a začali predávať, Sovietsky zväz sa v rovnakom čase rozhodol doplniť túto dieru na trhu a začal vyrábať vlastné syntetické ponožky, a tak hlavnému hrdinovi a jeho gangu zostali nadbytočné stovky párov len tak na doma. Čo som naopak za tak vtipné nepovažoval, bola istá (seba)reflexia týkajúca sa nadmerného pitia alkoholu – či už postáv epizódnych, alebo pitie samotného autora. Rovnako smutným tónom mi zneli pasáže opisujúce chladnúci vzťah s manželkou, akokoľvek bolo všetko smutné opisované s nadhľadom a humorom. Prekvapivým prvkom sa pre mňa počas čítania stal príbeh medzi poviedkami – spočiatku sa zdalo, že sa iba jedná o kompiláciu absurdít, no z času na čas sa objavovali náznaky rozprávania o manželstve, o detstve, o vzťahoch či komentovanie vlastnej tvorby (sebou aj inými osobami), a tak sa objavil náznak skutočného svedectva a plynutia času. Akoby obsah kufra nebol iba hromadou starých harabúrd a nostalgie, ale bol skôr ready-made autoportrétom autora.

Páčil sa mi ten koncept, že autor rozpráva príhody, ako prišiel k veciam v kufri. No tie príhody boli iba mierne nadpriemerne zaujímavé a bez nejakej väčšej pointy.