Ako vždy pri Marquezovi, je to dobrý príbeh. Je však neuveriteľné, ako relatívne ťažko sa číta taký krátky text. Marquez píše dosť žurnalisticky, len málo využíva dialógy (čo mne osobne nevadí, ale viem si predstaviť, že existujú čitatelia, ktorí sa potom v jeho textoch strácajú.) Čo však ja považujem za veľký nedostatok, je spôsob, akým člení text. Netreba čakať žiadny paragraf, aj na miestach, kde by mohol byť a dal by tak čitateľovi možnosť sa nadýchnuť. Nemôžem si pomôcť, potom to pôsobí, ako by sa priam vyžíval v tom, aby sa to ťažko čítalo. Osobne mám rád, keď autor neberie ohľad na čitateľa ale skôr na to, aby text prispôsobil takej podobe, ako on uzná za vhodné, pri ňom mám však niekedy pocit, že to skĺza už do akéhosi manieru. A zatiaľ čo pri románovej forme sa to trochu lepšie chápe, pri takto krátkej forme mi to prišlo už trochu ako úchylka. Takže pokiaľ aj jeho cieľom je, aby ste knihu prečítali na 4 nádychy (kniha má v podstate 4 kapitoly), môžete ju nakoniec čítať pomalšie, akoby si zasluhovala.

O zle, o strachu o vině. Je to téma, které už bylo variované stokrát, ale Marquezovo pojetí je nadčasové a plné lehkosti pera. Zajímavý vhled do myšlení vrahů, zápletka neotřelá a postavy živé díky jazyku, jsou nejlepším kořením pro skvělý příběh.