Čarodejnica z Florencie

Povinná jazda pre milovníkov magického realizmu a Salmana Rusdieho. Román snovejší, magickejší a oveľa viac rozprávkový, než ktorékoľvek iné Rusdieho dielo, avšak so záverom pre rozprávku značne netypickým. Bohužiaľ, spravodlivosť nie vždy zvíťazí. Jeho rozprávač nie je ani o chlp menej prefíkaný, než samotná Šeherezáda z Tisíc a jednej noci a vyrozprávanie príbehu mu netrvá o nič kratšie než jej. Rushdie tentoraz prekračuje hranice rodnej Indie: „...musím najprv poukázať na určité vojenské záležitosti, ktoré sa týkajú troch veľkých mocností stojacich medzi Talianskom a Hindustanom, totiž uzbeckého vojvodcu Palinu Chána, safíjovského kráľa Perzie šacha Izmaela alebo Ismáíla a osmanského sultána. „Šľak aby trafil všetkých rozprávačov!“ podráždene povedal Akbar a zhlboka sa napil vína z červeno-zlatej čaše. „A čert ber aj ich deti!“ Historické fakty okoreňuje fantáziou, ponúka čitateľovi vlastnú interpretáciu dejín. Reálne postavy z minulosti ožívajú a správajú sa inak, než sme zvyknutí. Rushdie sa zahráva s plynutím času, dávna minulosť a menej dávna minulosť sa na chvíľu pretnú a splynú. Alebo nie? Z jeho rozprávky je čitateľ takmer po celý čas úplne mimo, je v nej načisto stratený, tápa. Nitky príbehu vedú rôznymi smermi, nakoniec sa však predsa len stretnú. Veľkolepý román o tajných túžbach, krásnych snoch, o nenaplnenej láske. Snívanie o neexistujúcom ideále, o očarujúcej bytosti z dávnej doby, o čarodejnici, o femme fatale. Proste lahôdka!

1000 a jeden príbeh, 1000 a jedno meno či štát s možných 1000 a jedných zdrojov. Rushie to ale stihol vyrozprávať na jednu 300 stránkovú knihu. Kým Ecova dejova línia využíva retrospektívu ako objasnenie prítomnosti, Rushie ju využíva ako hlavnú dejovú líniu, čo v dobre rozbehnutom príbehu môže pôsobiť zmetene. Ak čitateľ nie je pozorný, môže sa mu stať s knihy len guľáš mien, pojmov a názvov s ktorého vykúpenie neprichádza na žiadnej ďalšej strane. Ostatne to niekomu tiež nemusí vadiť, lebo v mini vyrozprávaných príbehoch sa nájdu svetlé body v temnotách labyrintu skvelo opisný štýl neváha vcucnúť do príbehu až cítite vône v cisárskom paláci. Klobúk dolu pánu Havrilovi za SK preklad, lebo toto musel byť fakt ťažký oriešok.

Povinná jazda pre milovníkov magického realizmu a Salmana Rusdieho. Román snovejší, magickejší a oveľa viac rozprávkový, než ktorékoľvek iné Rusdieho dielo, avšak so záverom pre rozprávku značne netypickým. Bohužiaľ, spravodlivosť nie vždy zvíťazí. Jeho rozprávač nie je ani o chlp menej prefíkaný, než samotná Šeherezáda z Tisíc a jednej noci a vyrozprávanie príbehu mu netrvá o nič kratšie než jej. Rushdie tentoraz prekračuje hranice rodnej Indie: „...musím najprv poukázať na určité vojenské záležitosti, ktoré sa týkajú troch veľkých mocností stojacich medzi Talianskom a Hindustanom, totiž uzbeckého vojvodcu Palinu Chána, safíjovského kráľa Perzie šacha Izmaela alebo Ismáíla a osmanského sultána. „Šľak aby trafil všetkých rozprávačov!“ podráždene povedal Akbar a zhlboka sa napil vína z červeno-zlatej čaše. „A čert ber aj ich deti!“ Historické fakty okoreňuje fantáziou, ponúka čitateľovi vlastnú interpretáciu dejín. Reálne postavy z minulosti ožívajú a správajú sa inak, než sme zvyknutí. Rushdie sa zahráva s plynutím času, dávna minulosť a menej dávna minulosť sa na chvíľu pretnú a splynú. Alebo nie? Z jeho rozprávky je čitateľ takmer po celý čas úplne mimo, je v nej načisto stratený, tápa. Nitky príbehu vedú rôznymi smermi, nakoniec sa však predsa len stretnú. Veľkolepý román o tajných túžbach, krásnych snoch, o nenaplnenej láske. Snívanie o neexistujúcom ideále, o očarujúcej bytosti z dávnej doby, o čarodejnici, o femme fatale. Proste lahôdka!

1000 a jeden príbeh, 1000 a jedno meno či štát s možných 1000 a jedných zdrojov. Rushie to ale stihol vyrozprávať na jednu 300 stránkovú knihu. Kým Ecova dejova línia využíva retrospektívu ako objasnenie prítomnosti, Rushie ju využíva ako hlavnú dejovú líniu, čo v dobre rozbehnutom príbehu môže pôsobiť zmetene. Ak čitateľ nie je pozorný, môže sa mu stať s knihy len guľáš mien, pojmov a názvov s ktorého vykúpenie neprichádza na žiadnej ďalšej strane. Ostatne to niekomu tiež nemusí vadiť, lebo v mini vyrozprávaných príbehoch sa nájdu svetlé body v temnotách labyrintu skvelo opisný štýl neváha vcucnúť do príbehu až cítite vône v cisárskom paláci. Klobúk dolu pánu Havrilovi za SK preklad, lebo toto musel byť fakt ťažký oriešok.