Ja som sa trocha v tej "zamlženosti" strácala. Dosť depresívne, odťažité,bezemočné. Počítam,že na takúto knihu treba extra naladenie.

Kniha obsahuje "len" 5 poviedok, ktoré som si však musel dávkovať pomaly a postupne. Všetky poviedky sú o smrti, v každej umiera nejaký muž. Všetky sú napísané veľmi strohým, stručným, ale úderným jazykom. Autorka sa nezameriava ani tak na emócie zvnútra, skôr pozoruje a zaznamenáva atmosférické detaily vonkajšieho sveta. Myslím si, že v obdobiach, v ktorých sa cítime rozbitý (keď nám napr. niekto blízky umiera, alebo keď sa nám niečo vážne deje) si omnoho viac všímame tie každodenné detaily, lebo nám dochádza, že tu asi nebudeme navždy. A tento pocit Judith Hermann dokázala svojim strohým, ale intenzívnym štýlom zhmotniť. A za to jej tlieskam!