Niktoré z poviedok som si zapamätala, nezvyčajné príbehy sa v mysli zjavujú aj neskôr, prípadne pripomenú vlastné zážitky, osoby a život. Iné zo zbierky akoby som ani nevnímala, prečítala a pritom myslela na niečo iné.

Poviedková zbierka Judith Hermannovej Letný deň, neskôr mi na kôpke prečítancov ležala už nejaký ten piatok, no k napísaniu či uverejneniu pár slov, nebodaj riadkov, ktoré by ju verne vystihli, som sa akosi nevedela dokopať. Veď ako aj písať o knihe, ktorá si vás štýlovo získa, svojskou poetikou omotá okolo prsta, no inak, či už obsahovo alebo emočne, vás zanechá chladných? O knihe, ktorá je, podobne ako postavy jednotlivých poviedok, nevšedne-všedná, zakuklená v akomsi opare permanentného i keď potláčaného či skôr zvnútorneného smútku a občasného veselia, melancholická, no predsa stagnujúca, balansujúca na hrane letargie a bezmocnosti voči ranám jednoduchosti prostého života. Podobne ako v románe Domov, ktorý si ma bezpodmienečne získal pred pár rôčkami, aj v debutovej zbierke Hermannová píše o ľuďoch márnivých, chtivých, no predsa rezignovaných, vyprahnutých či ubitých životom, o ľuďoch s veľkými túžbami a snami, avšak bez potrebnej vášne či energie kamsi to dotiahnuť, o ľuďoch zdanlivo bezstarostných, no i tak "skrytých", utiekajúcich sa k pominuteľným radostiam či neistým, nestabilným vzťahom. V jednotlivých poviedkach autorka reflektuje existenciálne otázky i chybovosť či možno skôr omylnosť samotného ľudstva, jej príbehy sú skutočné a vo svojej rezignovanosti i svojsky živé, no predsa v nich akoby čosi chýbalo. Priestor? Atmosféra? Či vari troška odlišného citu, ktorý by sa ma dotkol, väčšmi ma oslovil? Nuž, zrejme zo všetkého troška. Letný dom, neskôr je príjemná, aj keď nie práve výrazná či zapamätateľná knižka (minimálne pre mňa), je čímsi čo neurazí, no zároveň ani priveľmi nenadchne.