Dubliňané

Ja tomu fakt nerozumiem, prečo má Joyce vždy toľko odmietavých komentárov a také nízke hodnotenia na tomto serveri. Resp., ja tomu hlavne nechcem rozumieť. Príde mi to ako nejaké umelé anti-snobstvo. Pri tom Joyce, minimálne do jeho poslednej knihy, bol všetko len nie snob, aj z umeleckého hľadiska. Dubliners sú úžasní, v podstate len Penziónu a Brectanovemu dnu chýbajú nejaké väčšie, nadčasové parametre. Neboztici by mohli byt máličko kratší, ale nebol to nejaký zásadný nedostatok. Niektoré poviedky sú až úzkostlivo dojímavé. Len to tam nie je všetko vystavené na podnose, nasvietené reflektorom uprostred prázdnej miestnosti. Joyce sa vždy spoliehal na schopnosti čitateľa, a za to som mu vďačný. V estetike sa občas používa termín "mužská lyrika", keď je pod rezervovaným, vecným nánosom ukrytý emocionálny svet, ktorý nechce byť všetkým na očiach. To veľmi dobre charakterizuje túto knihu.

ČV 03/26. Na vysokej škole sme v rámci štúdií čítali poviedku The Dead, v tejto zbierke zaradenú ako poslednú. Plánovala som si Dubliners prečítať celé, ale potom sa nakopilo povinností a skúšok, takže čakala v zozname viac než 15 rokov. Dozrel čas, prelúskala som, avšak som sklamaná trochu. Tá v origináli čítaná poviedka nechala vo mne vysoký dojem, za ňu navyšujem hodnotenie o jednu hviezdu, ostatné ma teda príliš nezaujali... Je mi to vlastne ľúto, lebo som sa musela do čítania presviedčať, pozornosť mi odbiehala, mená ma miatli, prostredie vlastne deprimovalo, nevedela som sa naladiť na zámer autora, aj keď literárno-kriticky viem, o čo mu šlo, no míňali sme sa v interakcii autor - čitateľ.