Tajemství paní Christie

Agathu Christie určite predstavovať netreba, jej meno poznajú aj ľudia, ktorí za celý život neprečítali ani jednu knihu. Každé jej dielo je poznačené záhadným úmrtím, zločinom, s ktorým si nevedia dať rady ani tí najostrieľanejší vyšetrovatelia, a tak im musia prísť na pomoc svojrázni hrdinovia, dodnes obľúbení po celom svete. Tajomno sa však nevyhlo ani samotnej britskej spisovateľke. Je známe, že koncom roka 1926 sa stala na jedenásť dní nezvestnou. Ani takmer sto rokov od predmetných udalostí nie je celkom objasnené, kam a prečo sa vyparila. Niekto v tom vidí premyslený marketingový ťah, iní vymýšľajú rôzne konšpiračné teórie, ďalší to zas vnímajú pragmatickejšie a nazdávajú sa, že slávna autorka si jednoducho potrebovala oddýchnuť od rodiny a fanúšikov. Alebo leží pravda kdesi úplne inde? "Archie vie, že ošiaľ reportérov nespôsobuje iba snaha predbehnúť svojich rivalov pri odhaľovaní pikantných noviniek o Agathinej nezazipsovanej kabelke alebo farbe jej kožucha. Novinári, rovnako ako čitatelia, jednoducho nedokážu odolať predstave, že jeho nezvestná manželka - idealizovaná do role nádhernej spisovateľky, šťastne vydatej za príťažlivého vojnového hrdinu - sa zmenila na obeť ako v jednej z jej vlastných záhadných kníh. Čo bude, preboha, robiť? Ako si má udržať masku znepokojeného milujúceho manžela?" (str. 129) Marie Benedict je vyštudovaná právnička. Možno aj preto ide jej text po podstate, vyzná sa v rôznych administratívnych kľučkách aj ľudských povahách. Ako každý príbeh, aj Tajomstvo Agathy Christie spočíva na postavách, ich vzťahoch a motiváciách. V právnickej praxi sa autorka nepochybne stretla s množstvom zaujímavých prípadov, ktoré ju inšpirovali zamerať sa na osudy silných žien, založených na skutočnosti. Vo vydavateľstve Lindeni vyšiel vlani jej bestseller Jediná žena v miestnosti o herečke Hedy Lamarrovej a aktuálna novinka bude iste nasledovať jej úspech. K ikone anglickej detektívky sa predsa neustále vraciame a legenda okolo nej je skvelý základ pre pútavé čítanie. Kapitoly týkajúce sa pátrania po zmiznutej spisovateľke sa striedajú s pasážami jej života od roku 1912. V tomto smere urobila Marie správny krok, keďže predstavuje svetoznámu autorku ako osobu z mäsa a kostí, s jej snami, plánmi a túžbami. Samozrejme, ide o fikciu, hoci spracovanú natoľko zručne, až radi uveríte, že sa všetko odohralo presne tak, ako je to rozpísané na stránkach knihy. Rok 1912 nie je zvolený náhodou, práve vtedy sa totiž Agatha zoznámila so svojím manželom Archibaldom. Ten by, mimochodom, obstál v akejkoľvek detektívke či kriminálke, manželkina nezvestnosť môže spustiť vyšetrovanie aj jeho samého a bol by naozaj nerád, keby sa odhalili jeho určité skutky... Čo sa navyše jeho postavy týka, nevyznieva práve sympaticky a čítať o jeho myšlienkových pochodoch bolo občas náročné (nie v zmysle záujmu, ale stotožnenia sa s ním). Román je zároveň pohrúžením sa do Agathinej tvorby. Bez toho by síce obstál tak či tak, ale fanúšikovia kráľovnej bez koruny by ani zďaleka neboli takí spokojní. Ak poznáte Agathinu tvorbu, zaručene si prídete na svoje, a ak máte o nej ešte len matnú predstavu, tento román vás určite navnadí siahnuť po niektorých jej dielach, ktoré sú tu spomínané. Keďže v polovici dvadsiatych rokov sa prakticky ako autorka ešte len rozbiehala, nečakajte záplavu informácií o jej tvorbe, ide skôr o hľadanie paralel medzi ňou a jej osobným životom, o skúmanie jej inšpirácie a tvorivého procesu. Ťažko povedať, či ma viac zaujalo zobrazenie Agathinho života alebo dianie ohľadom jedenástich dní, keď zmizla zo zemského povrchu. Obe pasáže majú čosi do seba a jedna bez druhej by neposkytli taký komplexný pohľad na zobrazené udalosti. "Horúčkovito som pracovala na novej knihe s názvom Záhada Modrého vlaku. Vydavateľstvo Collins zúfalo prahlo po ďalšom diele s Herculem Poirotom a oháňalo sa našou zmluvou ako prostriedkom na vymáhanie. Nedávno vydanej knihe Vražda Rogera Ackroyda sa od kritikov nedostalo veľkej pochvaly, ale aj tak sa dobre predávala, a vo vydavateľstve dúfali, že sa zvezú na vlne úspechu ďalej, ak ihneď publikujú pokračovanie spolu so zbierkou poviedok o Herculem Poirotovi..." (str. 218) Tajomstvo Agathy Christie ma prinútilo vyhľadať si viac informácií k spisovateľkinmu zmiznutiu. Existuje množstvo teórií a Marie Benedict sa venuje tým najznámejším. Osobne som bol pri postupujúcom čítaní čoraz presvedčenejší, že sa za tým skrýval autorkin úmysel, či už pre manželské problémy, alebo zvýšenie povedomia verejnosti o jej ťažiskovom žánri. Ako pri každej legende je však pravda iste omnoho pragmatickejšia a drvivá väčšina ľudí ju vlastne ani poznať nechce. Záhady sú predsa na to, aby vzbudili zvedavosť, predstavujú tajomné trináste komnaty. A ak bolo skutočne Agathiným zámerom vyburcovať spoločnosť k záujmu o jej tvorbu či osobu, podarilo sa to na výbornú. A román Marie Benedict za ním ani trochu nezaostáva.

Pokud bych měla jmenovat jednoho autora, kterého mohu číst stále dokola, tak to bude vždy Agatha Christie. Možná je mi občas líto, že už jsem přišla o ten skvělý moment překvapení u závěrečného rozuzlení, ale i tak se nebráním tomu, abych po knize sáhla znovu a nebo si pustila filmové zpracování. Proto byla jasnou volbou i kniha Tajemství paní Christie od autorky Marie Benedict, která už jednou přišla s bestsellerem Lady Clementine. V této knize se autorka rozhodla odhalit tajemství, které ani sama Agatha nikdy světu pořádně nevysvětlila. Na konci roku 1926 se po Agathě na 10 dní slehla zem. Její auto se našlo opuštěné na břehu jezera, kam se Agatha chodila procházet. Znepokojivé však bylo, že i přes nepřízeň počasi, v autě zůstal kabát i kufřík, který si nachystala na víkend. Až jedenáctého dne se Agatha objeví tak záhadně, jak prve zmizela. A dodnes se neví, co se doopravdy stalo. Kniha je vedena ve dvou dějových linkách, které se na konci spojí. Jedna linka nám dává nahlédnout do těch deseti dnů Agathina zmizení z pohledu jejího manžela Archibalda Christieho. Vidíme práci policie i jejich nedůvěru vůči muži, který právě nejedná jako trpící manžel. V druhé lince je nám předložen text Rukopisu, kde sama Agatha vypráví o svém seznámení s Archibaldem i o jejich následném společném životě. Kapitoly se v ději střídají a jak kniha plyne, pomalu se v Rukopise dostáváme až k období jejího zmizení. I když je už před čtením knihy jasné, že nemůže jít o nějaké nové skandální odhalení, styl autorky nás nechává strhnout se dějem a čekat, co přijde dál. Obě části knihy byly svým způsobem zajímavé. Moc se mi líbilo vyprávění z Rukopisu, kde jsem si mohla blíž uvědomit prostředí, ve kterém Agatha vyrůstala a které ji formovalo. Díky tomuto vyprávění jsem si pak ale udělala obrázek o jejím muži a bylo pro mě těžké ho litovat, když se veškerá nežádoucí pozornost obrátila na něj. Jak už jsem psala, žádné velké překvapení se nekonalo a tak ten, kdo se o Agathu více zajímá, nedočte se nic nového. Ale i přes to všechno se mi kniha líbila. Možná to bylo stylem autorky, samotnou Agathou nebo tím, že už jsem jednu takovou fikci četla. Kniha od Andrewa Wilsona s názvem “Talent na vraždu” byla hodně přitažená za vlasy a i když bylo avizováno, že jde jen o úvahu, co za zmizením mohlo stát, tak se mi to k Agathě vůbec nehodilo a nemohla jsem se do příběhu začíst. Zde ale dostáváme příběh, kterému uvěřit můžeme. Možná že se to tak i stalo, možná ne. Ale rozhodně se to dobře čte.