Kniha bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2012. "Kdesi medzi príbehy magického realizmu a smutné príbehy zo slovenskej provincie patrí Ballova novela V mene otca. Koho nadchne, ten zhltne pomerne útlu knižku za tri hodinky a bude si pochvaľovať, lebo si ozaj dobre počíta." (Juraj Fellegi) "Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. V ôsmej knihe došlo do istej miery k zmene najmä v oblasti lexiky. O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele, alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca," ktorý mal koňa radšej ako syna. „Moji synovia nevedia byť synmi" - uvažuje Ballov personálny rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká". Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom - „záhadnou" postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!") a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie", „začínalo jej šibať" a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách," hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitých „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov". Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...". Spôsob myslenia, názory, postoje - to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to." Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?" Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne..." Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti. V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Ide napr. o motív klčovania stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie; dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente napr. v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal." Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie. V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov protagonistu. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami. Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto: „Takže môj život je groteska." „Čí život nie je groteska? Sú dve možnosti: groteska, alebo tragikomédia." Z recenzie Gabriely Rakúsovej, Týždeň