Kronika ohlášené smrti

Ako vždy pri Marquezovi, je to dobrý príbeh. Je však neuveriteľné, ako relatívne ťažko sa číta taký krátky text. Marquez píše dosť žurnalisticky, len málo využíva dialógy (čo mne osobne nevadí, ale viem si predstaviť, že existujú čitatelia, ktorí sa potom v jeho textoch strácajú.) Čo však ja považujem za veľký nedostatok, je spôsob, akým člení text. Netreba čakať žiadny paragraf, aj na miestach, kde by mohol byť a dal by tak čitateľovi možnosť sa nadýchnuť. Nemôžem si pomôcť, potom to pôsobí, ako by sa priam vyžíval v tom, aby sa to ťažko čítalo. Osobne mám rád, keď autor neberie ohľad na čitateľa ale skôr na to, aby text prispôsobil takej podobe, ako on uzná za vhodné, pri ňom mám však niekedy pocit, že to skĺza už do akéhosi manieru. A zatiaľ čo pri románovej forme sa to trochu lepšie chápe, pri takto krátkej forme mi to prišlo už trochu ako úchylka. Takže pokiaľ aj jeho cieľom je, aby ste knihu prečítali na 4 nádychy (kniha má v podstate 4 kapitoly), môžete ju nakoniec čítať pomalšie, akoby si zasluhovala.

Název knihy mi zprvu neříkal nic. Nakonec jsem zjistil, že to je detektivka, kde víme už od začátku o vraždě. Absurdnější na tom je, že vrazi ohlašují po celém městě, že jdou zabít hlavní postavu, jen aby jim v tom bylo zabráněno. I přesto nikdo nic nedělá a nikdo neinformuje hlavní postavu, což dodává na vtipnosti. Jediné, co mohu vytknout, je zmatečnost jmen, která mě nutila se vracet zpět pokaždé, když jsem nevěděl, jaký je profil jedné postavy.