Kronika ohlášené smrti

Uff, kdyby to šlo, dala bych klidně deset hvězdiček. Na malém rozsahu se G.M. daří čtenáře napínat i přesto, že je rozuzlení příběhu dané od začátku. Některé odstavce jsem si četla několikrát, měla jsem pocit, že na mě dusná atmosféra přímo dýchá. Říkala jsem si: proč se stalo toto, proč ten udělal tamto a proč skoro nikdo neudělal nic... Ještě dlouho budu o této knize přemýšlet.

Ako vždy pri Marquezovi, je to dobrý príbeh. Je však neuveriteľné, ako relatívne ťažko sa číta taký krátky text. Marquez píše dosť žurnalisticky, len málo využíva dialógy (čo mne osobne nevadí, ale viem si predstaviť, že existujú čitatelia, ktorí sa potom v jeho textoch strácajú.) Čo však ja považujem za veľký nedostatok, je spôsob, akým člení text. Netreba čakať žiadny paragraf, aj na miestach, kde by mohol byť a dal by tak čitateľovi možnosť sa nadýchnuť. Nemôžem si pomôcť, potom to pôsobí, ako by sa priam vyžíval v tom, aby sa to ťažko čítalo. Osobne mám rád, keď autor neberie ohľad na čitateľa ale skôr na to, aby text prispôsobil takej podobe, ako on uzná za vhodné, pri ňom mám však niekedy pocit, že to skĺza už do akéhosi manieru. A zatiaľ čo pri románovej forme sa to trochu lepšie chápe, pri takto krátkej forme mi to prišlo už trochu ako úchylka. Takže pokiaľ aj jeho cieľom je, aby ste knihu prečítali na 4 nádychy (kniha má v podstate 4 kapitoly), môžete ju nakoniec čítať pomalšie, akoby si zasluhovala.