Christy Lefteri patrí medzi moje obľúbené autorky, Knihu ohňa však považujem za menej podarenú. V tejto knihe panuje dusná, ťaživá atmosféra a dalo by sa povedať, že horúčava požiaru a extrémneho sucha na čitateľa doľahne hneď od prvých stránok. Samotný námet je zaujímavý a citlivo spracovaný. Predstavuje spojenie ekologického, spoločenského románu s malou kvapkou detektívky. Jazyk je veľmi bohatý, kvetnatý, tak ako sme zvyknutí z predchádzajúcich kníh. V knihe sa otvára viacero tém – ľudská chamtivosť, zhoršujúca sa klíma a naštrbené vzťahy medzi Gréckom a Tureckom. V druhej polovici knihy som mal pocit, že autorka stratila dych a tak nejak zabudla, čo chce vlastne povedať. Začala sa točiť v kruhu. Aj samotné rozuzlenie mi prišlo také nijaké. Hlavná postava mi tiež nesadla. S jej rozmýšľaním som sa nevedel stotožniť. Podľa mňa človek nemôže ľutovať niečiu smrť a zároveň byť rád, že ten človek zomrel, to proste nedáva zmysel. Kniha ohňa na mňa celkovo, oproti predošlým knihám autorky, pôsobí prvoplánovo. Odporúčam fanúšikom knihy Ostrov stratených stromov.