Babička©

„Zabudnime teraz na všetky naše rozhovory, hádky aj výlety. Zabudnime na to, ako si mi zakaždým dal milujúceho ocka a potom mi vrátil spitého kokota s riedidlom vo vrecku a ja som si vďaka tomu celý život vyberala takých mužov, čo mi dávali omrvinky namiesto koláča, lebo ty si ma v detstve naučil vyžiť z omrviniek.“ -- Každý rok přečtu dost knih, které nestojí za řeč, ale že by mě kniha tak vytáčela, že bych neměl nervy ji dočíst dál než na třicátou stranu, to je výkon, který se povede málokomu. Iritovala mě ta banálnost vyprávění, iritoval mě ten neoriginální styl, ta neumělost, předvídatelnost, ta nuda, iritovalo mě na té knize snad všechno včetně toho, že autorka neví, co znamená slovo rozšafný, a přitom píše knihy. No ale vždyť teď dostala Anasoft Literu, je to slovenská kniha roku, to není možné! Takže jsem si ji vzal po pár dnech zpátky, poctivě dočetl do konce a říkám vám, že patří mezi moje top knihy toho roku. Magda je další silná mladá hrdinka a Ivana Gibová další dobrá mladá spisovatelka z letošní plejády. Umí psát fakt skvěle. Samozřejmě je škoda, že tohohle svého umění nevyužívá už od prvních stran a že ho ani potom nevyužívá pořádně, ale přesto je to silné a neobyčejné, jak já vždycky potřebuju. Je tam naše slovenské dětství v devadesátkách a je tam spousta mých příbuzných, od mladých až po tu nejstarší. Je tam hněv, je tam smutek, je tam soucit, pokrytectví, nedostatek citu a taky velké city. Babičku nejde neporovnávat se Smrtholkou, obě jsou podobně hypnotizující. Na Smrtholce je ale ta kvalita vidět už od první strany. Smrtholka je taky výsostně česká – i takovými prvky, jako je logika jednání, a vůbec způsobem vyprávění. Když si otevřete tyhle dvě knihy vedle sebe, uvidíte krásně, jak jiní jsme my Češi a my Slováci, jak bychom některé věty nikdy nepostavili takhle jako ti druzí, prostě nekladli bychom takhle slova. A nemyslím teď zrovna tu nejsilnější větu z Babičky - Ta ľem še šaľce, dzeci, pokym sce male. -- „Čo keby aj ona na toto všetko zabudla? Čo keby radšej na obe svoje detstvá zabudla? Je rok 1998, gynekologička si naťahuje gumenú rukavicu a vráža do Magdy prsty, potom nejaký studený kovový nástroj, Magda sa odťahuje, ale doktorka na ňu zvrieskne, že či včera jej to nevadilo, a pchá do nej ten inštrument ešte hlbšie, Magda má pocit, že sa povracia, gynekologička sa s plezírom pozerá, ako ju to bolí, odoberá nejaké vzorky, konštatuje niečo o perforovanej panenskej blane a potom ešte má nejaké ďalšie komentáre, ktoré už Magda nevládze vnímať, lebo je jej na odpadnutie, dúfa, že naozaj odpadne a udrie si hlavu o dlažbu a ostane už navždy v bezvedomí a už sa jej nikto nikdy nebude na nič pýtať ani do nej vkladať predmety, ale nič také sa nestane, nepadne a neudrie si hlavu, iba sa oblečie a vychádza z ordinácie, odkiaľ ju gynekologička vyprevádza so slovami „v trinástich jebú len cigánky“. Zreve to na celú čakáreň, ale vtedy sa to ešte tak neberie, vtedy ešte neexistuje ani súkromie, ani osobné údaje, Magda na sebe cíti oči celej čakárne a má chuť všetky tie dámy vystrieľať, na čele s gynekologičkou a vlastnou mamkou; matkou, ktorá tam len stojí a nič nepovie, nezastane sa jej, ale Magda nemá na to prostriedky, pochopiteľne, aby všetkých vystrieľala, takže nespraví nič, len kráča k výťahu, nech už to má za sebou, to ešte nevie, že zďaleka nemá a ani tak skoro nebude mať nič za sebou, a vtedy, presne vtedy, v tej hnusnej, ponižujúcej a naskrze debilnej situácii sa dievčatku v mysli vyjaví Ľuboškova tvár, naozaj až vtedy to dievčatku dochádza, že prvý ašpirant v rade na zastrelenie, ešte pred všetkými tými ženuškami v čakárni a gynekologičkou a matkou a tým Pánom, čo dievčatku včera perforoval blanu napriek tomu, že vedel, koľko má rokov; vedel, koľko má dievčatko rokov, ale i tak mu kúpil celý lístok na autobus k sebe domov do dediny neďaleko Malomesta, kde dievčatko ráno vyzdvihli policajti; až vtedy dievčatku dochádza, že prvý ašpirant je Ľuboško. lo son l'amore, io son l'amor.“

Pri tejto knihe som sa nahlas smiala a potom aj plakala. Prerevala som doslova balíček vreckoviek, lebo to bolo bolestivé čítanie. Také, naše 80-te a 90-te roky. Úplne som tie papučkové scény videla. Od škôlky až po dospelosť. Aj spisovne, aj po východniarsky s prízvukom, aj s vybývaným bytom s istým zápachom, lapačmi prachu, či prestavanou vilou na podnikateľské baroko a šteklením uja Ľuboška a neskôr aj jemu podobnému. Fakt nemám rada zneužívanie a neznášam to ani v knihách, neviem preto dať plný počet hviezdičiek, ale na rozdiel od kníh Les v dome, či Nič, je v nej na konci nádej. (Necítila som sa po dočítaní ako niekoľkokrát použitá a vypratá handrička.) Babička Ivany Gibovej nie tá láskavá a milá ako od Boženy Němcove. Je to despotická a tvrdou rukou vládnuca žena, čo nemilosrdne komanduje svoju rodinu, dcéru, zaťa a vnúčatá... až kým nezostarne a pokorne na vás nebude pozerať, nebude vás poznať, no a vy nebudete mať to srdce ju nechať len tak zasratú a neprebalenú. Ak niektorá kniha ide na dreň, je to táto. Aj mi zlomila srdce, aj mi ho zahojila. Najprv som si myslela, že to bude niečo podobné ako Ja, malkáč, s humorom sa aj ťažké témy lepšie znášajú, no autorka ide ďalej, opisuje nielen povrchové škrabnutia, tu sú kolená rozbité niekoľkokrát a ponecháva hlboké jazvy. Rýpať sa pod chrastou. Rodina. Smutná je táto Babička.