Zaklínač IV Čas opovrhnutia

Predčasom sme so známym rozoberali okolnosti, za ktorých sme sa dostali k ságe a on sa mi dosť divil, že som sa dal na jej opätovné čítanie. Podľa jeho názoru moje nadšenie pramenilo z toho, že v tej dobe toho na trhu moc nebolo a tak bol Zaklínač sviežim spestrením. V tomto mal určite pravdu, no o kvalite prvých dvoch dielov ani pri druhom čítaní niet pochýb. V úvode je to večierok čarodejov a čarodejníc na Thanedde, ktorý plynulo prešiel zo sarkastického zoznamovania k horkému rannému vytriezveniu a následnej epickej bitke. Sapkowski majstrovsky zvláda všetky tri polohy a čo bolo nevypovedané sa postupne dozvedáme až v umiernenejšej pasáži v starobylých lesoch Brokilonu, z úst barda Marigolda. Čo sa mi však na Čase opovrhnutia páči najviac, je tá detailnosť prebiehajúcej vojny s Nilfgaardom, v ktorej realistickom vykreslení si autor môže smelo stúpnuť vedľa GRRM a jeho Piesne ľadu a ohňa. Vojna je totiž aj o štatistike, proviante a byrokratických prieťahoch, nielen o tak obľúbenom plienení a znásilňovaní. Záver z Ciriho pohľadu je nakoniec ešte báječnejší, než som si ho pamätal, zvlášť jej stretnutie s jednorožcom a pokus o načerpanie sily z ohňa. Kto čítal, ten vie; kto nie, tomu moje slová nič nepovedia... Taktiež Potkani a úplný záver knihy, sa náramne podarili a ja sa už úprimne teším na ďalšie oprašovanie spomienok z tohto sveta.

Ajaj, už druhý diel bez plného počtu hviezdičiek... Vari to už pôjde iba dolu? Z dlhého pobytu s Ciri sa napokon vykľulo čosi zaujímavé, určite aj puč stál za to, ale predošlé diely to neprekonáva. Začiatok lepší ako koniec. Inak stále výborná kniha, a platí, že svet Zaklínača je omnoho skutočnejší ako svet Pána prsteňov (naničhodní sedliaci, kruté lesné bandy, a nemravne smutný príbeh ľudí, ktorým by to čitateľ určite neprial...).