Ženy aj muži, zvieratá

myslím, že nám tu dozrieva ďalší klenot slovenskej poviedky. od prvého kontaktu (Návštevy) ma zaujal drsný štýl, ktorým autor hádže na papier myšlienky, ako jednu poviedku vypointuje a inú nechá bez vyvrcholenia. to isté som zažil v ďalšej knihe (Čierny zošit), takže bolo jasné, že tretiu zbierku poviedok nemôžem nechať ležať na pulte. a „zjedol“ som ju hneď, využil som na to jednu zdĺhavú cestu vlakom. možno niekomu vadí trochu pesimistický a miestami až pochmúrny obraz našej kravinky, ale žiaľ, tak to tu naozaj vyzerá. po rokoch sa budú môcť brať Pupalove poviedky ako sociologické sondy do reality krajiny. jediné, čo mi vadilo, bolo použité písmo – ťažko čitateľné a navyše (asi?) v light verzii. našťastie to obsah vyvážil.

Otvorene priznávam, že hoci si knihy od slovenských autorov zväčša starostlivo vyberám, pri tejto ma zlákal dizajn a anotáciu som veľmi neriešila, no už od prvej strany mi bolo jasné, že som trafila klinec po hlavičke a čaká ma úžasná jazda. Autor v trinástich poviedkach trefne a pritom úplne jednoducho zobrazuje bežnú realitu mnohých rodín i jednotlivcov, každodenné patálie medziľudských vzťahov - zaucho sem, klamstvá, nadávky či nevera tam, rutinný pohárik na dobrú náladu (alebo na utopenie žiaľu), problémy s dlhmi... Svoje postavy rozhodne nešetrí, neraz sa s nimi kruto zahráva (koniec koncov ako sám život), hádže ich z kaluže do blata a necháva ich svojvoľne plávať (a topiť sa). Jedincov zachytáva v tých najprimitívnejších a najzraniteľnejších okamihoch, postupne z nich zvlieka vrstvu po vrstve, odhadzuje zvršky až ostávame konfrontovaní s holou podstatou ľudskej nátury. Pár príbehov, ani nie dvesto strán, no aj to stačilo na to, aby som si pána Pupalu absolútne zamilovala a zaradila ho medzi slovenských obľúbencov.