Ženy aj muži, zvieratá

myslím, že nám tu dozrieva ďalší klenot slovenskej poviedky. od prvého kontaktu (Návštevy) ma zaujal drsný štýl, ktorým autor hádže na papier myšlienky, ako jednu poviedku vypointuje a inú nechá bez vyvrcholenia. to isté som zažil v ďalšej knihe (Čierny zošit), takže bolo jasné, že tretiu zbierku poviedok nemôžem nechať ležať na pulte. a „zjedol“ som ju hneď, využil som na to jednu zdĺhavú cestu vlakom. možno niekomu vadí trochu pesimistický a miestami až pochmúrny obraz našej kravinky, ale žiaľ, tak to tu naozaj vyzerá. po rokoch sa budú môcť brať Pupalove poviedky ako sociologické sondy do reality krajiny. jediné, čo mi vadilo, bolo použité písmo – ťažko čitateľné a navyše (asi?) v light verzii. našťastie to obsah vyvážil.

Knihu som precitala za jeden večer, lebo ma to stále ťahalo, prečítať ďalšiu poviedku.