Zabudnutý vesmír

Autorove poviedky sú vhodné pre školopovinného čitateľa. Pomerne dosť presladené romantické texty s nejakým tým popisom techniky. Pod hard scifi si predstavujem niečo iné. Suverénne najlepšia poviedka u mňa sú "Smutné oči plné piesku" o zabudnutom osamelom robotovi v hlbinách vesmíru. Poviedky o Letnej planéte som už hodnotil viac nostalgicky, nad rámec svojich preferencií. Vcelku zbierka poviedok priemernej úrovne určená pre mladšie ročníky...

Toto je jediná kniha, ktorú mám doma dvakrát - v tlačenej aj audio forme, podporil som vydavateľstvo a hádam aj autora. Teraz ku kladom a záporom knihy. Je to poviedková kniha a tak, ako vždy, je kvalita kolísajúca - prevláda však celková spokojnosť. Strán na prečítanie (alebo hodín na vypočutie) je pomerne dosť, no napriek rozsahu kniha nenudí. Niektoré poviedky (presne päť) sú spojené do jednej línie, niekoľko ďalších sa ich nepriamo týka a zvyšok sú samostatné slohové útvary. Čo si však nemožno nevšimnúť je to, že autor trpí komplexom menejcennosti (asi je plachý typ) voči ženám. Do poviedok dáva vždy muža-chudáka a krásavice, ktoré oňho nestoja, no riadením osudu aj tak spolu skončia. Je to tak do očí (uší) bijúce, že autorove nenaplnené túžby iritujú čitateľa. Ok, každý sme nejaký. V texte sa však vyskytujú aj hry na indiánov, večné lovištia a tlačenie kalerábov. Spravil som si malý prieskum medzi deťmi na druhom stupni ZŠ a nečuduj sa svete, pozerali sa na mňa, akoby som bol z Letnej planéty - nemali potuchy, čo to je. Je cítiť, že autor je dieťa sedemdesiatych rokov, nezaškodilo by upraviť výrazové prostriedky, aby aj mladšie ročníky (tu si nebudem nič nahovárať, kniha je štýlom a obsahom určená tínedžerom) mali poňatie, čo tým autor myslel. Záver: solídne čítanie, autor má poviedky po technickej stránke super, po emociálnej to dosť kríva.