Časonauti

Zbierka poviedok o cestovaní v čase. Pochopil som, že mám na hlavu postavený vkus. Prvých päť som pretrpel. Nesedeli mi, štvali ma. Postavy sa správali neprirodzene. Hirošima tematicky dobrá. Stretnutie s femme fatale Myoko akosi nasilu. Už viem, že jedným z prejavov krízy stredného veku je fascinácia aziatkami (Japonkami). Pár sekúnd do odpálenia bomby strávime dialógom, v posledných štyroch si uvedomíme, že je potrebné niečo robiť. Uf, stihlo sa. Prvá pusa. Nie je správne, ak sa v dialógoch čitateľ dozvedá podstatné súvislosti. Hlavne v prípade, keď pre zhovárajúcich sa je všetko jasné a súčasťou každodennej rutiny. Rovnako otravne pôsobí nadužívanie určitých slov. Text sa všeobecne tváril odborne, cudzích slov bolo neúrekom, ale dobre... V tomto prípade ma otravovala kauzalita. K cestovaniu v čase príčinná súvislosť patrí, ale omieľať dookola to isté... IQ príbehu sa pohyboval na úrovni 55, o zhruba 5 bodov viac, ako keby autor používal slovo kozy. Jedna z hlavných premís cestovania popisovala prítomnosť entity v ďalekej budúcnosti, ktorá zasahuje do odchýlok a udržiava prirodzený vývoj ľudstva. Spomenul som si na Miazgovcov, tam to bolo podobné (patrím ku generácii neformovanej Marvelom alebo DC). Na čo tu máme mimočasovú stanicu časonautov? Neskôr sa to trocha uhladilo. No nič, druhá pusa. Novembrové udalosti ani Vianočný zázrak mi prišli byť jalové. Všetko skvelo vyriešil nanooblek a nanopomôcky. Pritom sa jednalo o oceňované poviedky, ktoré víťazili v súťažiach. A potom to prišlo. Kvalita išla neskutočne hore. Prišla pusa v sprche. Predpokladám, že medzi jednotlivými poviedkami prešiel nejaký čas a to je vidieť na témach, ale hlavne na podstatne zaujímavejšom prístupe. Drobnosti by sa určite našli, ale celkovo výborné. Napokon prišla pusa s prísľubom čohosi viac. (Načo tam tá Japonka inak je?)

Bavia vás príbehy o cestovaní v čase? Mňa ako veľkú fanynku týchto príbehov "Časonauti" hneď zaujali. Už na prvých stránkach som sa ocitla priamo v epicentre atómového výbuchu v Hirošime, čo ma okamžite vtiahlo do deja. Od tejto chvíle ma desať poviedok pohltilo a nepustilo. Časonauti sú agenti, ktorí sa snažia zabrániť manipulácii s časovými líniami.Tento koncept ma veľmi zaujal, aj keď nie všetko sa mi páčilo rovnako. Niektoré príbehy ma bavili viac než iné,no celkovo kniha splnila moje očakávania. Každá poviedka predstavuje samostatný uzavretý príbeh zo života časonautov,pričom spojivom medzi nimi je vzťah hlavných postáv. Dej vo mne vyvolával množstvo otázok, na ktoré som túžila dostať odpovede. Ale...no žiadne spoilery–musíte si to prečítať sami! Jediné, čo viem, je, že by som veľmi chcela čítať veľký, uzavretý príbeh, ktorý by zodpovedal otázky prečo, kto, ako a kedy. To by bolo skvelé epické sci-fi! Krátke poviedky mi nestačia, chcem viac... Musím sa však priznať, že som mala niekoľko výhrad. Čítala som všetky príbehy za sebou a ku koncu už vo mne nedokázali vyvolať ten "wow" efekt, ktorý som cítila pri prvých poviedkach, aj keď dejovo boli paradoxne lepšie. Zdalo sa mi, že scenár každej poviedky sa opakuje a vždy nastanú dve situácie, čo spôsobilo, že moment prekvapenia sa vytrácal. Často sa opakovalo vysvetľovanie, ako fungujú časonauti, verbovanie agentov a čo sa udialo predtým, čo už začínalo byť trošku otravné. Osobne by sa mi viac páčilo, keby ústrednými postavami neboli vždy tie isté, ale každý príbeh by bol o iných časonautoch. A samozrejme, Ayumi ako ženská postava mi príliš nesadla–klasika, ja a ženské charaktery v knihách Kniha na druhej strane ponúka fascinujúci, miestami technicky náročný, pohľad na cestovanie v čase a jeho komplikácie.Pre milovníkov sci-fi a časových paradoxov je táto zbierka poviedok skutočným klenotom. Celkový dojem z knihy je pozitívny a určite stojí za prečítanie.Odporúčam príbehy si dávkovať postupne, aby ste si mohli vychutnať každú poviedku zvlášť a oceniť jej jedinečnosť.