Mám rada "poirotovky", špeciálne tie, ktoré sa odohrávajú v zahraničí, navyše z tejto bolo cítiť autorkinu zorientovanosť v svete dobovej archeológie, čo dosť pomohlo atmosfére knihy. Postavy skvelo vymyslené a charakterizované, rozprávačkou ženský watson, k tomu mierny humor, napätie pekne gradované.... Len to finále. Zase. Aby bolo jasné, oceňujem autorkinu snahu šokovať čitateľa čo najviac rafinovaným rozuzlením, v niektorých jej knihách (Tretie dievča, Smrť na Níle....) vrátane tejto to však občas dotiahla do absurdnosti (viď spoiler). SPOILER: vrah sa spoliehal na to, že obeť vystrčí z okna hlavu, navyše v správnom uhle, aby jej mohol do nej tresnúť kamenným kvádrom, pritom musel dúfať, že jej hlavu poraní natoľko decentne, aby z nej nevytreslo priveľa krvi a aby bol pritom úder smrteľný, k tomu musel dúfať, že obeť nezačne kričať, volať o pomoc, alebo že sa náhodou niekto nevykloní tiež z okna (napríklad sestra, ktorá v tom čase očividne nemala inú prácu) alebo sa nečakane nevráti z práce... Nuž, neviem, ak by som plánovala vraždu, toľko potenciálnych náhodných faktorov úspešnej realizácie by ma asi dosť odradilo. A, ďalšia vec, ako vydatá žena si trúfam poznamenať, že aj keby som s mužom stihla žiť len pár mesiacov, spoznala by som ho i o 10-15 rokov, hoci by zmenil identitu, výzor a neviem čo všetko. Oči, vôňa, hlas, dotyky ostávajú, a najmä ak s ním už nanovo začala žiť, tých veci, podľa ktorých ho mohla identifikovať, sa len násobilo. Takže ak ma Christie tentokrát niečím prekvapila, tak nie špičkovým finále, ale jeho absurdnosťou.