Vlčice a mandragora

"Aby sme to vyriešili, nestačí zabiť pár zločincov, to by sme možno ešte zvládli, je treba zabiť strigu, rozumieš? A ako to chceš urobiť? Vybehneš na koni s mečom ako bájny grék? Je isté, keď ten kôn zazre príšeru, zhodí ťa a utečie. A teba si dá beštua k obedu. A keď pojdeme na ňu dvaja, dokážeme len to, že bude mať dvojtú porciu." O čosi lepšie ako prvá časť Mandragori. Príbeh sa uceluje, postavy odhaľujú svoj zámer, pričom najväčšou zmenou podľahol kráľ Marobud. Škoda, že do deja viac nezasahuje Madrgora, mohlo by to prispieť na kvalite. Najväčším sklamaním bola pre mňa Kroana. Vystupovala tu ako ľahké dievča, ktoré skočí do postele snáď s každým mužom, čo mi trochu prekážalo, keďže sa jedná o hlavnú postavu. Osud Kristoma je rozhodnutý a v príbehu najlepšia dejová linka. Trošku mi pripomínal Arthasa z Warcraftu. Od svojej mami, Mandragori, dostane prekliaty meč, ktorý túži po krvi, no pomôže mu zomrieť ako bojovník. Kristomova smrť sa dala očakávať od samého začiatku.

Lepší než svazek I, ať už kvůli dlouho očekávané bitvě v Teutonském lese, nebo k lovu na strigu. Taky tam bylo více Kroany než v prvním díle, a o ní to přece má být, že? Jen mi trochu vadilo to, jak to vyřešili s Kristomem, to šlo podle mě zvládnout trochu elegantněji.