Ťažko hľadať slová, ktoré by vystihli tento kratučký, no desivý príbeh, vyznačujúci sa značným nepomerom medzi počtom strán a samotnou obsahovou a hlavne emočnou hĺbkou (v tom pozitívnom zmysle slova). Keď poviem, že mi doteraz behajú zimomriavky po tele, nebudem preháňať a každý, kto prečíta, vie prečo. Drsný, šokujúci príbeh dvoch malých chlapcov - dvojičiek, ocitajúcich sa počas vojny v opatere pračudesnej osoby – ich biologickej starej mamy. „Stará mama je mama našej mamy. Predtým, ako sme k nej prišli bývať, nevedeli sme, že mama ešte má mamu. Voláme ju stará mama. Ľudia ju volajú Bosorka. Ona nás volá „sukini synovia“.“ Dvojičky, existujúce ako jedna osoba "MY", ktoré fyzicky nie sú schopné existovať oddelene, predčasne vyspelé okolnosťami, v ktorých sa ocitli... Ich správanie, racionalita, disciplína, bystrosť a chladné, premyslené činy vyvolávajú zimomriavky...Ďalšie absurdné postavy, začlenené do príbehu, charakterovo rovnakým spôsobom vybočujú z bežného rámca "normálu". Situácie, pri ktorých sa zastavuje dych a napína... Môžem potvrdiť (tak ako tu bolo predo mnou povedané), že kniha v nemalej miere pripomína Kosinského Pomaľované vtáča - kto čítal, bude pripavený na to, že čítanie k nedeľnej poobedňajšej káve to zrovna nie je...Jednoducho príbeh, o ktorom sa dá povedať, že bol viac než dobrý, napriek tomu, že celý čas vyvoláva chuť zvracať...

Mrazivé (i to množné číslo vypravěčské)...Nikdo si to nechceme představovat, ale jsme přinuceni sledovat ten rozpor mezi udupanou něhou uvnitř a násilím a nevyhnutelnou tvrdostí navenek. Textu chybí emoce, ale ty tam dodá čtenář; proto je vlečen až k poslední neuvěřitelné větě. "...zahodíme jablka, sušenky, čokoládu a mince do vysoké trávy. Pohlazení zahodit nemůžeme."