3,5* Zuzana Kuglerová sa nesnažila spísať kroniku alebo encyklopédiu. Miesto toho zobrala čriepky niektorých mýtov a prerozprávala ich. V prvej časti knihy sa vďaka tomu predstavili podaktoré božstvá. Nielen Dagda a jeho brat, ale napríklad aj Lugg, Ballor alebo Ceridwen. Rozprávania na seba do určitej miery nadväzujú. Okrem toho sú ich prostredníctvom vysvetlené známe aj neznáme udalosti. Iné dokonca navodzujú zdanie, že už ich čitateľ kdesi v trošku odlišnej podobe videl. Tieto povesti dokážu veľmi rýchlo vtiahnuť a zaujať, a to aj napriek tomu, že nie sú veľmi úsmevné. Sú prevažne plné krvi a úkladov, znásilnení, incestov a ďalších iných hrôz. Avšak občas zaujmú aj súcitom alebo láskou. V ďalšej sekcii sa k bohom pridávajú aj iné tvory. Tie nezriedka dokážu len vlastnou silou zvrátiť osud celého sveta. V tomto prípade ide o väčšinou menej frekventované stvorenia. Napríklad taký obor Yspaden, ktorý niečo hovorí skôr fanúšikom Zaklínača. Eogabul či Brian sú dokonca známi ešte o čosi menej. Nasledujúce dve časti knihy už pôsobia encyklopedickejšie. Ponúkajú heslovitý prehľad panteónu a bytostí. V oboch prípadoch ide o výber tých populárnejších. Pritom do tej štvrtej sa medzi domnelé príšery prepašovali aj označenia pre kultúrne reálie. Tie sú napriek trošku nešťastnému zaradeniu vítané – keďže sa spomínajú v povestiach. Ich význam síce nakoniec vyplynie z textu, ale možnosť ich overenia čitateľ uvíta. Posledné dve kapitoly sú už o niečo menej jednoznačné. Tá piata sa pýši názvom Kalendár, no čitateľovi dopraje viac. Začína opisom významných keltských sviatkov. Tiež naznačí niektoré zvyky. Neskôr plynulo prechádza k liečiteľstvu a stravovaniu Keltov. Oboje síce súvisí s ročnými obdobiami alebo špecifickými dňami v mesiaci, ale skôr povrchne. Záverečná sekcia potom pôsobí len ako doslov svojho druhu. Zamyslenie i konštatovanie o tom, ako Kelti, podobne ako mnohí iní, doplatili na rozmach kresťanstva. Kniha je pomerne stručná a predkladá mnohé podnety na zamyslenie alebo ďalšie skúmanie. Je napísaná príjemným štýlom a miestami ponúka krásny ľubozvučný jazyk. Vo svojej podstate je však len úvodom do tematiky. Pripomína otvorené dvere pre niekoho, kto sa o mýty a povesti práve začal zaujímať. Zážitok z čítania kazí ojedinelý štylistický alebo gramatický prešľap, prípadne fakt, že sa medzi stromy vplyvom nesprávneho prekladu dostal žeriav, popol alebo vápno. Tým zvedavejším bude možno chýbať aj zoznam zdrojovej literatúry. Veľká kniha keltských povestí núka zaujímavý zážitok. Nielen grafický, vďaka výrazným ilustráciám, ale pozýva aj nakuknúť do starej kultúry. Tí zbehlejší v tematike v knihe však veľa nového nenájdu. Tí, ktorí hľadajú pomyslený odrazový mostík, by ho mohli nájsť práve tu.