Vedlejší škody

Zygmunt Bauman - z môjho pohľadu najtrefnejší komentátor konzumnej spotrebiteľskej spoločnosti, a v poslednom čase aj môj najobľúbenejší sociológ - v tomto diele opisuje sociálnu nerovnosť a jej negatívny dopad na spoločnosť. Bauman prichádza s východiskovou myšlienkou negatívneho vplyvu v krajine, v štáte, v ktorom sa nachádza priveľká socio-ekonomická priepasť medzi najchudobnejšími a najbohatšími obyvateľmi. obyvatelia tejto krajiny sú skôr v napätí, skôr si nedôverujú, časť obyvateľstva mimo tried je vylúčená z ekonomických príležitostí, čo spôsobuje závisť a nedôveru. V krajinách kde je síce životná úroveň nižšia ale sociálne nerovnosti nie sú také rozdielne ( môže ísť o krajinu kde je väčšina ľudí chudobných) sú obyvateľia podstatne spokojnejší. Z nejakého dôvodu som očakával, že kniha bude primárne riešiť buď samotnú najnižšiu - či beztriednu - časť spoločnosti, alebo súboj medzi vedľajšími škodamy konzumnej spoločnosti (chudobní, ľudia bez domova, látkovo závislí, tí, ktorí sa nedokážu uplatniť na pracovnom trhu či migranti) a tých, ktorí za A: buď berú práve tieto vedľajšie škody “športovo” (teda, že je to cena, ktorú platíme za možnosti, ktoré nám dnešná spoločnosť prináša), alebo za B: naopak chcú tieto škody preniesť do periférie svojho zorného poľa, keďže ich často vnímajú tak, že za svoju životnú situáciu, za svoje zlyhanie, si môžu sami. Veľmi som sa veru do očakávaní netrafil - čo neznamená, že popísané očakávania sa tu vôbec nenachádzajú ale je tu toho oveľa viac - keďže tu Bauman preberá škody tekutej modernity v takom rozsahu, že som mu takmer nestíhal. Tie najzaujímavejšie momenty si teraz opíšeme. Sociálne nerovnosti hrajú veľkú úlohu aj pri situáciách, kde môžu byť dopady na prvý pohľad skryté. Ako príklad Bauman uvádza prírodné katastrofy. A to konkrétne Hurikán Katrina (2005), ktorý spôsobil obrovské škody v USA. Majetok však - prekvapivo - prevažne zničil chudobným. Ako to je možné? Veď však bohatí sú tá trieda, ktorá vlastní neporovnateľne viac bohatstva. Na toto odpovedá Bauman nasledovne: Bohatí mohli mať dobré poistky, alebo to pre nich nemuselo byť likvidačné. Chudobní často počas katastrof prichádzajú o všetko. Kým bohatí majú svoje portfólio bohatstva viacej diverzifikované, chudobní často vlastnia iba jednu nehnuteľnosť, alebo dokonca ani nevlastnia, keďže ju získali napríklad prostredníctvom hypotéky. Rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi určujú sociálne nerovnosti, nie iba samotná katastrofa. Neskoršie v knihe spomína údel prírodných katastrof a ohľaduplnosť ľudí prostredníctvom pomoci. Tá je na začiatku vysoká - ako keby si ľudia mysleli, že katastrofy sú krátkodobé javy - no po čase ochabne a ľuďom nezasiahnutým katastrofou začnú ľudia zasiahnutí katastrofou prekážať a budú k nim ľahostajný, dokonca s nimi stratia trpezlivosť (príklad: pomoc Slovenska Ukrajine). Ak katastrofa trvá dlhšie, pomocné ruky ochrnú a oheň milosrdenstva zhasne. Veľmi cynicky stavia Bauman rolu chudobných v spotrebiteľskej spoločnosti. Takýto ľudia sú zbavení - alebo veľmi obmedzení, v možnostiach - výberu ekonomických zdrojov, ktoré sú potrebné k reakcii na lákadlá spotrebiteľského trhu. Na to aby uspokojili tieto - možno do včera nepoznané - potreby, potrebujú peniaze, ktoré nemajú ale môžu sa k nim dostať prostredníctvom úveru, pôžičky, aby boli aspoň k nejakému úžitku zo strany konzumného kapitálu. Toto je dosť desivé. Doba oddelených individuií v sebe skrýva nečakané úskalia, ktoré prostredníctvom osobnej skúsenosti dokážu znepríjemniť život. Od jednotlivcov sa očakáva, že svoje individuálne problémy budú riešiť individuálne, a teda, že sú odkázaní na vlastné individuálne schopnosti, prostredky a kapitál. Toto môže spôsobiť nie len to, že s ostatnými ľuďmi komunikujeme menej, často ani nemáme potrebu vyhľadávať spoločnosť, a keďže hráme iba za náš tím, v ktorom sme ako jediný hráč, často sa vystavujeme vzájomnej konkurencii aj tam, kde ju vôbec nie je treba, kde je irelevantná ba až kontraproduktívna. Celkom ma prekvapilo, ba až šokovalo, slovné spojenie: únava zo slobody. Tento bizarný jav - ktorý som spozoroval neraz aj u nás na Slovensku - sa prejavuje pokojným neprotestujúcim - hoci aj informovaným - aktom akceptácie z ktorou jedinci prijímajú proces postupného obmedzovania slobody a práva na súkromie. Túto kuriozitu vnímam nasledovne: časť spoločnosti, ktorá si uvedomuje slobodu - a aj čiastočne výhody - nemá nejaký motív ani dôvod protestovať voči obmedzovaniu, keďže im nehrozí to, že by boli ich základné potreby neuspokojené, necítia potrebu ochrany slobody - lebo za ňu nikdy nemuseli bojovať, a keď už áno (1989) tak to bolo až na niekoľko výnimiek väčšinou symbolicky (štrnganie kľúčmi). Je to nebezpečná kombinácia ambícií štátu a ľahostajnosť obyvatelov. Bauman kriticky vníma aj štáty ako priestorovo ohraničené časti sveta, ktoré zabezpečujú sociálne potreby obyvateľstva. Dnes - hoci berieme na vedomie, že Fukuyamov koniec dejín nenastal - dokážeme uspokojiť sociálne zabezpečenie iba prostredníctvom globalizácie. Teda tú časť (najlepšie keby išlo o celú planétu), ktorá nie je územne suverénne celistvá ale je exteritoriálne kozmopolitná. Budúcnosť vidí skôr v združeniach či organizáciách než v štátnych zriadeniach a ich garanciách. Celkom ma zaujal aj postoj a pohľad na zrod modernity a - o nie len jeden - pokus vytvoriť taký režim, takú formu politického zriadenia, ktorá by odolala zmenám, revolúciám a konkurenčným alternatívam. Niečo čo sa dokáže postaviť aj proti budúcnosti. O takéto niečo sa pokúsil napríklad neslávne známy Lenin, ktorého autor okomentoval nasledovne: podpísal rozsudok smrti nad racionálne riadeným režimom. Ďalej ma prekvapil pohľad na spotrebiteľskú konfrontáciu medzi kapitalistickou alternatívou a komunistickou alternatívou modernity, ktorá viedla konkurenčný boj prostredníctvom uspokojovania ľudských potrieb, o ktorých sa verilo, že sú konečné, stabilné a vypočitateľné. Táto konečná idea bola zdieľaná obidvomi súťažiacimi ale v tekutej fáze kapitalizmus akoby odstúpil z pravidiel a skúsil to cez nekonečnosť ľudských túžob. Teda zameral sa na zaisťovanie nekonečného rastu túžby. Ani nie tak uspokojenie túžby ako po dopyte túžby túžiacej po ďalšej túžbe. Kniha obsahuje pre mňa mnoho nových pojmov. Napríklad: mixofóbia. Jej prítomnosť silne vnímam aj na Slovensku. Tá sa prejavuje snahou o vytvorenie symbolického ostrovčeka podobnosti uprostred mora rozmanitosti a rozdielnosti. Mixofóbia akoby vyjadrovala túžbu byť rovnaký, stretávať sa prevažne s jedincami rovnakého názoru, etnicity, kultúry a iných ukazovateľov. Takéto spájanie však funguje aj ako únik a vyhýbanie sa nutnosti nazrieť hlbšie do vnútra osoby (keďže všetko ostatné je skryté pod povrchnými ukazovateľmi). Takáto separácia slúži aj ako priestor pre duševné pohodlie v ktorom sme odbremenení od robenia kompromisov. Že sa naše životy individualizujú dokazujú aj trendy a dopyt bývania. A to fenomén uzatvorených rezidenčných areálov. Tie odzrkadľujú náš strach z možného fyzického napadnutia, násilia, teda všeobecného ohrozenia. Takéto areály - napríklad cenovo dostupné iba pre určitú populáciu - majú vytvárať bezpečie (potenciálne riziková časť populácie sem nemá prístup) no vytvárajú iba pocit (aj to nie úplne), keďže žiadne štatisticky signifikantné údaje v rámci bezpečia uzatvorených areálov, ktoré by potvrdili podstatne vyššiu bezpečnosť sa nenamerali. Tým, že sme neustále pripojení prostredníctvom sietí, sa vzďaľujeme nielen jedincom vo všeobecnosti ale aj našim najbližším. V rámci rodiny trávime stále menej spoločný voľný čas, a keď ho aj trávime, je dosť možné, že našu pozornosť obraciame opäť na siete. Tie síce majú aj pozitívne prvky, spájajú - zmenšujú vzdialenosti - ale na druhej strane rúcajú aj isté hranice, bariéry. Ako napríklad to, že oddelovali súkromný život od pracovného. Telefón, notebook alebo iné zariadenie, prostredníctvom ktorého pracujeme, si zo sebou berieme domov, na dovolenky, kde sme stále pripojení a je o to ťažšie oddeliť tieto sféry. Ďalší indikátor neustále prebiehajúcej individualizácie v spoločnosti, ktorý Bauman popísal, je sex. Sexuálny akt ešte donedávna slúžil ako prototyp dôverných tajomstiev, ktoré by mali byť zdieľané maximálne diskrétne aj to s veľmi úzkym výberom jedincov. Je to príklad jedného z najsilnejších ľudských pút. Súčasná kríza súkromia rúca aj tento dôverný vzťah. To akým spôsobom sa prelieva súkromie do priestoru verejného, a akým iným spôsobom sa dajú uspokojiť sexuálne potreby mimo partnerského aktu asi komentovať nemusím. V obrovskom množstve informácií, ktoré sa na nás valia z rôznych informačných kanálov a snažia sa upútať našu krátkodobo trvajúcu pozornosť, spozoroval Bauman akoby zákonitosti Darwinovského princípu prežitia toho najsilnejšieho - ja by som však skôr použil termín, kto sa vie čo najefektívnejšie prispôsobiť. Informácie, ktoré najpravdepodobnejšie dosiahnu našu pozornosť sú tie najkratšie, najplytkejšie a najmenej zaťažené významom. Skôr vety ako spracované argumenty, skôr jednotlivé slová než vety, skôr zvukové kúsky ako slová. Cenu, ktorú platíme za viac dostupnejších informácií, je scvrkávanie ich významového obsahu. Najprv prichádza na radu žrádlo, až potom morálka. Sociálne nerovnosti vytvárajú skupiny nadriadených a podriadených. Nadriadení môžu prostredníctvom moci pôsobiť na podriadených opresiou. Je preto nutné zo strany štátu či inštitúcie aby odstránila alebo neumožnila zneužiť verejné a mocenské funkcie u takých ľudí, ktorí si vychutnávajú páchanie násilností alebo iné formy obmedzovania. Bauman tvrdí, že žiadne psychologické testy ani iné formy previerok nedokážu vyčerpávajúco týchto ľudí odseparovať, pretože ak je takýto sklon neprebudený, ani sám jedinec o ňom nemusí vedieť, keďže nemal príležitosť vyjsť na povrch, napríklad preto, lebo nedostal príležitosť. Takémuto jedincovi sa hovorí spáč. A dokonca sa ani nevylučuje, že takýto spáč môže byť v každom z nás. Žijeme v dobe neistôt. Doba v ktorej sa nemôžeme spoliehať na nikoho iného iba na seba. Sme pod veľkým tlakom okolia a nárokov, keďže svet okolo nás sa mení takou rýchlosťou, že mu nestíhame. Naše súkromie je verejné hoci sme samotármi. Už Aristoteles hovoril, že ľudia nemôžu žiť mimo (polis) spoločenstva. V tekutej modernite sa o to pokúšame a polis meníme za spotrebiteľský tovar. Preto si myslím, že Aristotelova téza platí stále. Vedľajšie škody obsahujú obrovské množstvo informácií a pohľadov na krízy dnešnej spoločnosti. Tým, že to celé pôsobí epizodicky - pri čom autor čerpal z už zverejnených vlastných textov - mi to prišlo také nesúmerné. Ústredná téma nerovnosti sa aj tak vracala späť k úskaliam spoločnosti - čo sa síce nevylučuje avšak to skôr pôsobilo akoby išlo dodatok k jeho dielu Tekutá modernita. Tak či onak dielo obsahuje kvantum myšlienok, ktoré stoja za zamyslenie, nielen pre sociológa.