Věčný oheň

Pokračovanie nadväzuje tam, kde prvá kniha skončila. Jack a Adaira sú na opačných koncoch ostrova a Sidra s Torinom žijú síce v jednom dome, ale vplyvom povinností sa veľmi nevídajú. Postavy si ma získali a bavilo ma čítať o ich osudoch. Pretože boli krásne nedokonalí a realistickí. Držala som im palce a rozumela som tomu, čo robia a ako to robia. Celkom ma bavilo mierne „prehodenie zodpovedností“ u Sidry a Torina, keď Sidra viedla celý kmeň a Torin sa hral na liečiteľa. Som si istá, že toto je niečo, čo vám poradí manželský poradca, ale nie je to niečo, čo by som zazrela v knihe. A bavilo ma to. Pridalo to ďalší rozmer k osobnostiam postáv. Jack a Adaira takisto rástli, hoci o niečo menej výrazne. V prípade tejto knihy však išlo aj o vytrvalosť v ich vzťahoch, keďže sa istú časť knihy jeden druhému vzdialili. Takže som vnímala tematiku potreby stavania mostov vo vzťahoch a jej stvárnenie ma bavilo. Rovnako ma bavil aj samotný dej. Pomalý a rozvážny, lebo to celé bolo zamerané na postavy, nie na nekonečnú akciu. Tiež bola krásne rozvinutá atmosféra, trošku pochmúrna a nebezpečná, keďže sa na ostrove začala šíriť záhadná choroba, na ktorú zatiaľ nikto nepoznal liek. Zdá sa to byť jednoduchý motív, v skutočnosti išlo o krásnu súhru viacerých tém, ktoré sa navzájom dopĺňali. O hľadaní cesty, o kompromisoch, o hrdosti, ale aj o potrebe skloniť hlavu, o odpustení a hlavne o pripomenie, že keď ide do tuhého, máme hlavne jeden druhého. Čiže svojím spôsobom to bol aj príbeh s posolstvom. S výraznou romantickou linkou. Možno to na niekoho bude pôsobiť trošku ako rozprávka, ale ja som si to užila. Akoby som sa zababušila do hrejivej huňatej deky.