Požierači neba

Zatiaľ najslabší Giordano. Celé to až príliš zaváňa spisovateľským konštruktom, akoby autor už pred sebou videl filmové spracovanie a tak scény písal podľa toho čo dobre ukáže na plátne a najviac dojme divákov. A to bez ohľadu na nejakú vnútornú logiku či už deja alebo postáv. Takže keď to Giordano potrebuje jedna z postáv sa z ničoho nič stane hackerom, ktorý sa dokáže niekoľkým postavám nabúrať do kompu, zistiť ich čísla kreditných kariet, či zapnúť na diaľku webkameru. Akceptovateľné by to bolo leda v nejakom novom béčkovom románe od Dana Browna, nie však tu. Taktiež keď sa dvom hlavným postavám nedarí mať dieťa podnikajú komplikované a absurdné kroky vedúce až k extrému, pričom nikdy nevezmú v úvahu možnosť adopcie a to napriek tomu, že jednu z nich vychovával vzdialený príbuzný a vyrastal s cudzími chlapcami, ktorých má za bratov a tak by mal byť tejto možnosti naklonenejší než ktokoľvek iný. Nevraviac o skutočnosti, že ako veľký environmentalista, na ktorého sa hrá, by mal prísť k logickému záveru, že je ekologickejšie adoptovať si už narodené dieťa, než priniesť na beztak preľudnenú Zem ďalšie... No a potom je tu záver v jaskyni, ktorý je naozaj ako na efekt - postava vydrží presne tak dlho, aby sa mohol ešte odohrať jeden záverečný dojemný rozhovor. Taktiež správanie postáv v tak extrémnej situácii mi prišlo nevierohodné (obzvlášť u jaskynných sprievodcov, ktorí sú buďto roboti, alebo psychopati, čo sú jediné dve kategórie, ktoré by asi reagovali na tragédiu, ktorá sa pri nich odohráva s takým ľadovým nezáujmom). Giordano vie však aj naďalej písať a tak sa kniha dobre číta, odsýpa to a osud postáv mi nie je ľahostajný. V konečnom dôsledku tak svoj čas venovaný knihe neľutujem a rozhodne by som nikoho od jej čítania neodhováral. Škoda len tých umelo pôsobiacich rozhodnutí a presunov postáv, tak aby sa za každú cenu vyvolala v čitateľovi autorom želaná emócia. A na záver mi nedá nespomenúť – opäť raz nechutne odfláknutá práca (ne)kompetentných v Slovarte. Množstvo chýb a preklepov v texte, na jednom mieste dokonca zámena mien postáv, k môjmu čitateľskému zážitku totižto taktiež nepridalo.

Nie tak dávno som čítala Osamelosť prvočísiel, a to bolo niečo, čo ma zaujalo a tak, keď som natrafila v knižnici na najnovší počin tohto autora, nezaváhala som. Úprimne, zaváhala som potom nie raz, či sa mi oplatí čítať ďalej. Prišlo mi to prvoplánové, povrchné, miestami až naivné, vo mne to teda žiadne emócie neprebudilo. Dočítala som a nemusela som sa až tak premáhať, ale nevychutnala som si to. Takže ja tohto autora už kontaktovať určite nebudem. Napriek tomu hodnotím ako lepší priemer na nenáročné čítanie na dovolenku.