Maggie Stiefvater strávila veľkú časť prvej knihy tejto trilógie predstavovaním postáv a vysvetľovaním vzťahov, ktoré medzi sebou mali. Vďaka tomu bol dej o dosť pomalší a rozvláčnejší. V tomto pokračovaní z toho všetkého ťaží, a teda sa mohla naplno sústrediť na opis jednotlivých udalostí. A deje sa tu toho skutočne veľa, keďže Ronan so svojím novým tímom snov vlastne celý čas uteká. Svižné tempo zabezpečuje nielen pomerne rýchle otáčanie strán, ale takisto zabraňuje vzniku hluchých miest. Autorka sa tiež takpovediac utrhla z reťaze a nechala svoju fantáziu voľne sa túlať. Čoho výsledkom sú občas naozaj prekvapivé kombinácie prvkov a hlavne zaujímavé obrazy. Všetko v mene vytvorenia čo možno najvernejšej snovej atmosféry. V tomto príbehu majú metafory svoje metafory, avšak celá obraznosť má horkú príchuť. Pretože nejde o sladké nevinné snívanie, ale skôr o nočné mory. Každú z postáv pritom prenasledujú ich vlastné prízraky. Najviac priestoru dostávajú práve Ronan a Hennessy, na prvý pohľad úplne odlišní, no predsa majú čosi spoločné. Obaja sa cítia opustení a väčšinou pre to nemajú silu bojovať so svojimi démonmi. Dokonca s nimi možno ani nechcú bojovať, nakoľko pred nimi celý život utekali. Trochu odlišné no nemenej veľké záležitosti riešia aj zvyšní dvaja Lynchovci, no a v neposlednom rade aj Jordan a Carmen. Postáv, ktoré istým spôsobom zasahujú do diania, je síce viac, avšak majú čosi spoločné. Ich príbehy sú vo svojej podstate dosť smutné. Kniha samotná vďaka tomu získava pochmúrnu a clivú atmosféru, samozrejme umocnenú snovou metaforickosťou. V srdci toho všetkého ostáva až žalostná cesta dvoch snívačov, ktorí celý život utekajú osamotení životom. Pritom ich nikto nenaučil chodiť. Nevedia ovládať svoje schopnosti, vlastne niekedy ani len netušia, že by mohli, a to ich izoluje od ostatných. Tí sú ich snovými silami ovplyvňovaní, či už v dobrom alebo v zlom, a väčšinou sa s tým, s rôznou mierou úspešnosti, snažia len nejako žiť. Vo svojej podstate je to ako bungee jumping – bez ohľadu na to, z akej výšky skočia a koľkokrát sa lano napne, stále sa vracajú k tomu istému. K snom a nočný morám. Možno aj preto kniha pôsobí ako čosi medzi realitou a snom. Čitateľ spolu s postavami kráča po veľmi tenučkej hranici a aj keď občas skĺzne na jednu či druhú stranu, je náročné to od seba rozlíšiť. Musí teda byť neustále v strehu, dávať pozor a čítať medzi riadkami, no napriek tomu mu niektoré veci predsa len uniknú. Takže dej v sebe skrýva mnohé prekvapivé odhalenia a nečakané zvraty. Gradácia je ukážková a záver vybuchne v ohromujúcich farbách. Až v takých, že čitateľovi doslova dokáže privodiť infarkt, z ktorého sa bude ešte dlho spamätávať. V knihe Pán Nemožný autorka zúročila všetko, čo v prvom diele Skrotenie jastraba prácne a postupne vytvárala. Čitateľ tak nemá pri čítaní problém vžiť sa do postáv a môže sa sústrediť na dej. Ten je oveľa svižnejší a akčnejší, okorenený metaforickosťou a atmosférou na pol ceste k snom. Vďaka tomu sa príbeh stáva zážitkom, hoci vo svojej podstate ide len o smutné a pochmúrne rozprávanie o zúfalých osobách, ktoré väčšinou v mene zachovania zdravého rozumu konajú veľakrát až neodpustiteľne. Samotný záver je doslova infarktový a sľubuje, že posledný diel bude minimálne epický.