Prvá kniha od toto autora, ktorú som bol schopný aj dočítať. Jednu hviezdu stŕham za príliš veľa heslovitých viet a rozkúskovaný dej. Zároveň je to asi posledná kniha, ktorú od Stanišića čítam...

Bosniansko-nemecký spisovateľ Saša Stanišić sa vo svojej zväčša autobiografickej knihe Odkiaľ si stavia pred neľahkú úlohu - porozumieť vlastnému životu. Prostredníctvom kontrastného zobrazenia svojej starej mamy, ktorú demencia pomaly ale isto oberá o tú výnimočnú esenciu života, ktorú predstavujú spomienky, a vlastného úsilia uchovať zo svojej minulosti čo najviac (práve využitím spomienok), reflektuje svoj život pred i po vypuknutí bosnianskej vojny v roku 1992. Približuje "príbeh" utečenca - chlapca, ktorého domovská krajina sa ocitla v zajatí ozbrojeného konfliktu, len aby navždy zmenila svoju pôvodnú podobu, opisuje snahu o asimiláciu v neznámej krajine a nájdenie si miesta vo svete v časoch, keď prechádzal tými najväčšími životnými zmenami. Prostredníctvom spomínania na časy, keď spolu s rodinou musel utiecť z domoviny, usadiť sa v Nemecku a pokúšať sa dostať svoj život do normálu, poukazuje na akúsi spoločenskú degradáciu i sociálne vylúčenie, a zároveň približuje osudy ľudí, stretnutia či momenty, ktoré priamo i nepriamo formovali jeho život a dláždili cestu, ktorou sa mal uberať. A hoci to na prvý pohľad môže vyznieť, že práve tí druhí určovali, kým sa stane, zároveň je z textu citeľné, že samotné faktory či udalosti na ovplyvnenie niečieho života nestačia, dôležité je, ako ich prijmeme a usporiadame, aby vytvorili uspokojivý celok a pomohli nám zodpovedať tú záhadu, ktorú v sebe nosíme. Téma, ktorú si autor zvolil na priblíženie vlastného života nie je vôbec ľahká, no jeho štýl je podmanivý, poetický, občas prekáravý či doberavý. A hoci obsahovo bola kniha mimoriadne pútavá (témy vojny a utečenectva ja môžem), predsa len ma o čosi viac zlákala jej neviazaná, divoká forma, akýsi prúd vedomia a voľné asociovanie myšlienok, preskačka pohľadov, neustála zmena rozprávania v čase i priestore, ktorých kombinácia vo mne evokovala typické ľudské myslenie a spomínanie. Nesúrodé, plné digresií a vyfabulovaných pasáží, ktoré vierohodne dotvárali rozprávanie a reflektovali nie len realitu, ale i autorove túžby či ľútosť nad tým, čo mohlo byť keby...