O zármutku

Osobne som typ veriaceho, ktorý zoči-voči rôznym "jóbovkám" v živote nevie hneď oddane a úprimne povedať "buď vôľa tvoja"; musím si všetko odplakať, odhnevať, oddnadávať a poriadne sa s Bohom vyhádať. V tomto kontexte mi bolo blízke, že aj racionálny, emočne stabilný a fundovaný akademik Lewis sa v svojom živote dostal do štádia, keď už teologicky nepolemizoval o bolesti a jej zmysle, ale okúsiac ju na vlastnej koži častuje Boha ako kozmického sadistu či dokonca idiota. Ešte viac mi bolo sympatické, že neostal v tomto štádiu ventilácie svojich pocitov, ale že sa v celej zložitosti a spletitosti prežívaného snažil chápať, hľadať, racionalizovať. Poloha, kde nie je Boží obhajca, ale nalomená trstina úprimne sa snažiaca nájsť odpovede na svoje otázky a pochopiť seba, svoje aktuálne pocity či Boha, mu podľa mňa veľmi sedela. Nepochybujem, že tieto štyri zošity boli pre neho nakoniec katarzné; a obdobne to tak môže mať aj čitateľ, ktorý sa tiež snaží popasovať s nejakou formou zármutku (a vôbec to nemusí byť nutne ten, ktorý sa viaže na osud vdovca).

Jedna z najkratších kníh velikána svojej doby, ktorá sa od jeho ostatných diel líši v podstate vo všetkom. Nejedná sa o dielo vypracované do najmenších detailov, ani tak úplne o štúdiu kresťanstva, dokonca ani o sci-fi fantastiku. Jedná sa o laické štúdium smútku. Skôr než príbeh a zámer knihy je zaujímavejší kontext jej spísania. Keď pár rokov predtým Lewis vydal knihu Zaskočený radosťou (možno voľno preložiť aj ako slovnú hračku Zaskočený Joy) nemohol ani len tušiť, že sa mu o pár rokov do jeho života dostane žena menom Joy, do ktorej sa úplne zblázni. O to viac bol pre "Jacka" šokujúci osud jeho milovanej, ktorý si pripravil Boh. Ich láska bola rozdelená chorobou a následnou smrťou. Z frustrácie a zúfalstvom nad týmito udalosťami spísal Lewis svoje myšlienky do štyroch zápisníkov (viac ich nenašiel), ktoré potom vydal ako knihu "O zármutku". V jeho krátkej eseji sa počas štyroch kapitol presúva z pocitu úplného beznádeje a straty viery k Bohu k porozumeniu Božieho chovania a porozumeniu toho, čo tým autor všetkého na svete chcel povedať. Kniha je celá sprevádzaná metaforickým podaním zármutku nad stratenou láskou. Jedná sa o veľmi zaujímavé svedectvo, v ktorom nazačiatku autor síce kritizuje Boha - "A kde je medzitým Boh? ... choďte k Nemu, keď zúfalo potrebujete pomoc, keď už každá iná pomoc zlyhala. Čo nájdete? Dvere vám zatresnú pred nosom a zvnútra začujete, ako zamykajú - na dvakrát. A potom ostane ticho." - no nájde v jeho šifrovanom myslení zmysel daných okolností a navráti sa naspäť na jeho cestu - "Boh nerobí pokusy na mojej viere alebo láske, aby zistil ich kvalitu. On ju už pozná. To ja ju nepoznám. ... Boh vždy vedel, že môj chrám je len domčekom z karát. A to som si mohol uvedomiť len tak, že mi ho zbúral". Povedal by som vám o tom aj viac, ale tu nateraz končím. Paradoxne voči svojej dĺžke je kniha nesmierne obsiahla a hodí sa pre každého, kto cíti, že vo svojom živote stagnuje, alebo nechápe ako sa má ďalej posunúť . Lewis ma opäť dokázal psychicky povzbudiť a inšpirovať i navzdory tomu, že sú jeho knihy dávno za zenitom. Dokázal mi, že nebol len staromódny autor bez štipky súcitu, no týmto príbehom otvoril svoju "tajomnú komnatu" a ukázal svojim čitateľom, že aj on sám je len človek, ktorý robí chyby ako každý iný. Fantastický kus zapatrošenej beletrie, ktorú by som odporučil každému.