Začnem vizuálom. Všimli ste si čo drží Eddie v rukách? Opasok...v knihe nájdete aj dôvod, prečo drží v rukách práve ten. Tento 101-ročný deduško s priateľskými očami sa rozhodol podeliť o svoju životnú cestu. Nie pre slávu,pre peniaze,ale preto,aby každá jedna obeť holokaustu nebola zabudnutá. Abraham Jakubowicz(s týmto menom prišiel na svet)sa narodil ako hrdý Nemec a miloval svoju rodnú zem. Avšak v roku 1933, keď sa Hitler dostal k moci,Nemecko ovládol antisemitizmus. Abraham mal zakázané chodiť do školy,ale jeho otec mu vybavil doklady-zrazu z neho bola nemecká sirota a pokračoval v štúdiu na škole vzdialenej 9 hodín cesty od rodiny v Lipsku. Úspešne doštudoval v roku 38, síce pod falošným menom. Bez rodiny. V škole netušil, čo sa deje v krajine a zatúžil po domovine. Kúpil si lístok na vlak a to bola jeho osudová chyba… Čo sa dialo ďalej,si prečítajte. Nie zo zvedavosti,ale preto, že Eddie je naozaj múdry muž. Nezvyknem si lepíkovať,ale v tejto knihe sa striedajú krásne a hlboké myšlienky so zážitkami, ktoré by bolo lepšie nezažiť. Kniha je rozdelená do 15.kapitol, každá rozpráva úsek Eddieho života. Pre mňa bol najemotívnejší moment knihy,kde po vojne v nemocnici nedávali Eddiemu veľkú šancu na prežitie. Nakoniec je tu(pár dní po dočítaní pán Eddie umrel X( ) vo veku nádherných 101 rokov. Jeho dvaja synovia ani dlho nevedeli, že prežil hrôzy 2.sv.vojny. K tomu povedal: "Mnohí príslušníci mojej generácie vychovali svoje deti s tieňom tejto nenávisti a strachu. Deťom nijako neprospieva, keď budeme učiť, aby sa báli. Je to predsa ich život! Mali by oslavovať každú minútu. Priviedli sme ich na svet, musíme ich podporovať, pomáhať im a nie podrážať nohy negatívnym myslením…. neberme slobodu svojim deťom."