Ábel

V tejto knihe sa stretli jeden z mojich obľúbených spisovateľov a obľúbený žáner. Vlastne to nebolo stretnutie, ale skôr zrážka. Dialógy vie Baricco písať stále úžasne, a ani tá metafyzika, ktorou „strašil“ už samotný podnadpis, nebola vôbec iritujúca. No, mám pocit, že Baricco, tu viac ako obyčajne, skĺzava ku snahe šokovať a akoby čaro jeho viet na mňa prestávalo fungovať. Kým pri iných jeho príbehoch som nimi žil ešte celé týždne po dočítaní, v tomto prípade sa po zatvorení knihy príbeh rozplynul ako pušný prach po výstrele. Keď sme už pri strieľaní, tak pre prípad, že by ste sa niekedy ocitli v súboji strelcov na štýl divokého západu, obsahuje kniha aj zopár fakt dobrých a praktických rád pre pištoľníkov. A tiež obsahuje aj takýto citát: „Ten kto strieľa, a nemá pri tom strach, je buď hlúpy, alebo sa mu podarilo zahnať strach z povrchu svojho sveta a pochovať ho v kobke, kde je mu súdené rásť a rásť, neviditeľne a zúrivo.“ Malá technická poznámka ku prekladu: netreba pliesť jablká s hruškami, a to doslova. Pre predný výstupok na sedle sa v slovenčine používa výraz hruška, a nie jablko, ako je uvedené v knihe.

Po dlhom čase som znova siahla po Bariccovi a je to Baricco akého si pamätám, miestami skvelý, miestami celkom nechápem jeho myšlienkové pochody, no napriek tomu, jeho knihy vždy zanechajú vo mne stopu. Aj príbeh Ábela Crowa je jedným z nich.