Manga Jókai

Spoiler! No... slabé. Ak je to jedna z vašich prvých hororových máng, zrejme si ju užijete, ale za mňa to po Balónkoch oběšenců, Spirálach, Skrýšach a šialených infernách Džundžiho Itóa bolo ako keby som dočítal Grófa Monte Christo a na druhý deň by ma nútili čítať Tri prasiatka. Nič proti Trom prasiatkam! Mám ale pocit, že ono to ani nikdy nebolo zamýšľané ako niečo, čo malo reálne čitateľa šokovať, nedajbože vystrašiť. Nemala to byť konkurencia pre spomenuté tituly. Skôr vzdanie poklony a úcty prastarým japonským mýtom, legendám, strašidelným príbehom a poverám, ktorými rodičia strašia malé deti, keď neposlúchajú. Do kreslenej podoby prevedený rozprávkový folklór, ktorý sa nechcel porovnávať s Itóom a spol. Výnimku tvorí azda len príbeh o lietajúcich hlavách (ktoré som mal aj vo svojej hororovej zbierke Obchádza nás temnota), ktorý je fakt skvelý a presne takým úžasným spôsobom trafený, ako čakáte od slovného spojenia „japonský horor“. No rušili ma v ňom hovadinky. Prečo sa ronin stále smial? Z akého dôvodu škratom naložil ako malým deťom na pieskovisku a trápneho zlodeja sa bál? A zlodej? Čo to malo znamenať? Najskôr chcel ronina lúpežne prepadnúť a obrať od veci, ale istú vec, ktorú uňho našiel, chcel odkúpiť? To čo je za blbosť? Zvláštne bolo i to, že hoc zahryznutú hlavu muž mohol bez problém schovať pod oblečenie, neurobil to a ešte sa s ňou premával medzi ľuďmi, aby na seba pritiahol pozornosť polície a súdu. A prečo dofrasa ronin schoval len jedno bezhlavé telo a nie všetky? Chápem, asi sa to v predlohe takto dedilo z generácie na generáciu. Vyčítať tomu tieto veci by bolo ako považovať za nelogické, že vlk zjedol Červenú čiapočku. No aj tak mi to vadilo. Detto strašne nenápadité zakončenia. Musel som zisťovať, či náhodou nemám zlepené strany a či mi tým pádom niečo neušlo. Odmietal som totiž uveriť tomu, že to tak naozaj zakončili. Ale zakončili. Čiže sa vracia duch ženy, kňaz odhalí, že kvôli výčitkám svedomia kvôli istému listu, list nájde, spáli a duch sa prestane vracať. Koniec. Mladík dokáže oživiť obraz ženy, žena sa zhmotní, je riziko, že ak ju prestane milovať, znova sa vráti do obrazu, on ju ale milovať neprestane a tak spolu prežijú šťastný život. Koniec. Chápem, že to takto Japonci asi majú stanovené vo folklóre a je to ako keby sme riešili, ale možno stálo za úvahu jemne to inovovať. Ostane, legendy sa postupne inovujú, ako všetko na svete. A Jezdec na mrtvole bol tiež úžasne wtf na japonský spôsob. Inak priemer, ba miestami vari azda až podpriemer.

Všechny příběhy nejsou děsivé, už jsme zvyklí i na horší. Ale Jezdec na mrtvole, ten se vymyká, naštěstí jsem ho nečetla před spaním. Nic podobného z Japonska jsem zatím nečetla, nemám s čím porovnávat, hodnotím tedy knihu za originalitu, čtivost, skvělé kresby, atmosféru nejvyšším počtem hvězd.