Lobo versus Maska a další řežba

Lobo versus Maska, dva nezničitelní magoři proti sobě, to je solidní masakr. Přítomnost Masky navíc umožnila scénáristům (John Arcudi, Alan Grant) vyvádět psí kusy jako třeba bez vysvětlení proskákat několika různýma scénama nebo prostřednictvím svýho avatára komentovat dění v komiksu. Kresba (Dough Mahnke) byla dobrá, ale barvy (Keith Williams), ač typicky lobácký, mě kdovíproč trochu dráždily. Druhej příběh, Lobo spoutaný, napsal Alan Grant sám a je o poznání přímočařejší – je to vlastně Lobo versus věznice a díky příznačnýmu ultrabrutálnímu humoru a řádně nabouchané kresbě Rafaela Garrése se jedná o naprostou lahůdku. Oba komiksy přeložil Pavel Dort a musím říct, že si čím dál víc užívám jeho vynikající práci. Asi bych měl Loba číst častejc.

Keď Lobo stretne Masku, už beztak vachrlaté zákony a pravidlá ich vesmírov prestávajú úplne existovať. Tento príbeh by vlastne mohol slúžiť ako pomôcka pri vysvetľovaní chaotického subatomárneho sveta kvantovej mechaniky kde čas, priestor a logika nemajú šancu. Ide o to že Lobo je najatý nejakými zelenými súdruhmi aby našiel istého "totálbrutálhajzla" čo má na svedomí strašné zločiny naprieč galaxiou. A to má byť práve Maska, toho času na ksichte druhotriedneho pozemského chmatáka. Keďže sú obaja nesmrteľný, ich vzájomný súboj nevedie k ničomu než deštrukcii okolia a nezmyslom ktoré ma vytáčali aj napriek tomu že si uvedomujem celkovú povahu absurdnej grotesky. Keď sa Lobo a Maska šermujú iba ako odrezané hlavy držiac zbrane jazykmi, tak to že sa Lobov nôž roztriešti o kosť ktorou sa oháňa Maska mi nadvihlo obočie a keď Lobo priviazal Masku krkom k nárazníku auta a nohou o stĺp a auto sa rozbehlo a tá noha sa odtrhla a celá maska začala vyrastať z tej nohy aj keď by na zbytku tela mohla proste dorásť noha tak sa moje obočie vznášalo pol metra nad hlavou. Každopádne ale Maska presvedčí Loba že ten po kom ide je vlastne predchádzajúci nositeľ masky čo spáchal všetky tie zločiny. Nuž a ten bývalý nositeľ je... Lobo, pretože kto iný by mohol byť taký totálbrutálhajzel než on sám. Pri snahe dopadnúť samého seba spolu s maskou vyvraždia pol vesmíru s keď Lobovi dôjde trpezlivosť tak si ju nasadí sám, pričom sa vesmír otrasie hrôzou a po prejazde čiernou dierou sa vracia na začiatok. Je to určite kreatívne a to ako moc to dáva zmysel je na tolerancii čitateľa. Keď to vezmeme tou optikou kvantovej mechaniky kde sa na subatomárnej úrovni môžu diať a nediať veci zároveň tak dajme tomu. Vzniká nám tu časová slučka kde Lobo chytí sám seba, pričom sa ale opakuje niečo čo sa predtým nestalo a keď sám seba predá spravodlivosti tak zinkasuje vytúženú milijardu, ale keďže sa vrátil v čase a zabránil sám sebe aby on ako totálbrutálhajzel vykydlil milióny bytostí vo vesmíre v bode keď sa to ešte nestalo, tak následne sa to nemohlo stať a on nemohol získať svoju milijardu. Lobo vs Maska je možno až trochu moc rozšupnutý nezmysel plný zbesilého vraždenia a planetárnej deštrukcie s časovým paradoxom navrch v parádnej kresbe Douga Mahnkeho, ktorá je tiež miestami taká prekomplikovaná že človek musí lúštiť na čo sa to pozerá. Ale to by človek od toho čakal a chcel, takže je to vlastne výčitka? Plus ako bonus príbeh Loba z väzenia čo bol prvý Lobácky komiks čo som čítal niekedy v roku 97. Lobo sa nechá zatknúť aby sa mohol pobiť s tým najkrutejším väzňom, pričom samozrejme zmasakruje aj všetkých ostatných, vrátane Mikea Tysona a Charlesa Mansona a narve im do krku väzenské postele. Vo vizuálnom podaní Rafaela Garrésa vyzerá Lobo extra šialene ako umastený bezdomovec ktorého posadol Satan a robili na ňom experimenty so steroidmi. A to násilie je tu tiež extra plastické, všetok ten rozbahnený červený hnus priamo vyteká zo stránok. Však sa aj vtedy v ďalšom čísle magazínu Crew v listárni niektorí sťažovali že bol ten masaker už moc prehnaný. Takže to ukončím citátom priam ako vystrihnutým z Vergília - "tvoja matka bola zhnitá žumpa, tvoj otec bol morské hovno a ty sám smrdíš tak príšerne že by z teba grcalo aj prasa".