Královny hrůzy

Některé hororové povídky lepší, jiné horší. Příliš nevylekaly. Spíše jsou jenom lehce znepokojující. Je vidět, že jsou psány ženskou rukou, některé povídky mi přišly poněkud výchovné - s morálním ponaučením, jiné se slabou pointou, často s důrazem na vztahy. Nehrají si na přílišnou hlubokomyslnost. Všechny jsem nečetla, hodnotím průměrně, pro mě jsou tyto povídky tajemnými jednohubkami, když se mi nechtělo do něčeho většího, objemnějšího, silnějšího. Nějaké kouzlo to v sobě má. Dávám dvě tři hvězdy, také jsem od toho čekala trochu víc.

Královny hrůzy sú obdivuhodná, z historického hľadiska bez debaty vzácna kniha. Je skvelé, že vyšla česky. Predstavuje povinnosť pre každého, kto to s hororom myslí aspoň trochu vážne. Parádna obálka, prebal, tvrdá väzba, masívnych skoro 57O strán, žltá lacetka, úvodné slovo editora antológie a medailóniky autoriek s informáciami nielen o nich, ale i o tom, kedy, kde a za akých okolností bol daný text publikovaný. Antológia si neberie za úlohu nič menšie, než predstaviť nám významné žánrové texty amerických a anglických autoriek z 19. a začiatku 20. storočia. Žiaľ, po hororovej stránke to dnes už skôr nefunguje, než funguje. Moderný a kvalitný český preklad Petry Johany Poncarovej sa síce postaral o to, že príbehy pôsobia ako keby boli napísané včera, ale po stránke zápletky je to buď zastarané (nejeden raz máme byť šokovaný z vyústenia deja, ktorý je však z dnešného pohľadu absolútne predvídateľný), alebo monotónny (chápem, že vtedy tak horor proste vyzeral, ale čítať dvanástu poviedku o duchovi v jedinej antológii mi dalo zabrať). Oveľa viac, ako pitva žánru, je to (ne?)paradoxne pitva neľahkých, extrémne konzervatívnych dôb, v ktorých ženy žili a ich nelichotivého spoločenského postavenia, kedy sa od nich čakalo iba rodenie detí a ak nedajbože čítali knihy, bolo to brané tak, že nepoznajú svoje miesto, navštívil ich farár a prehovoril im do duše, aby začali poslúchať. Prípadne ich rodina rovno šupla do blázinca, aby bol pokoj. Takýmito ambicióznymi (na tú dobu) ženami neopovrhovala len väčšina časť mužskej populácie (česť výnimkám), ale nejeden raz i ženy, ktoré takými „maniermi“ netrpeli. Ale nie všetky poviedky z antológie sú tohto druhu; napr. rozprávačom jednej je muž a dej sa odohráva na lodi s čisto chlapskou posádkou. Ale ako vravím: z historického hľadiska je antológia dôležitá, ale čo sa mňa týka, tak jediná (!) poviedka, ktorá sa mi vyložene páčila, bola mrazivá Žlutá tapeta (ktorá neobsahuje prakticky žiadne nadprirodzené motívy a premýšľam, či to vôbec bol horor).