Král v černém

Na kresbu Ryana Stegmana si v budúcnosti dám pozor, odvádza výbornú robotu. Scenárista Cates ma týmto dodatkom nenadchol. Typický event, crossover, alebo ako by som to nazval. V podstate desiatky postáv. Sú tu všetci. Od X-Menov cez Doctora Strangea až po Sentryho. Zvraty, udalosti, tragédie. Z temer ničoho z toho však paradoxne na konci temer nič zásadné nevyplýva. Marvel sa niekedy rád a dobrovoľne ocitne v slepej uličke. Dlhé roky pripravuje pôdu pre gigantické finále tým, že svetu, nám a superhrdinom predstaví nového, nesmierne ultimátneho záporáka, ktorý dokáže tak majstrovsky skomplikovať situáciu, že si kamoši musia pomaly volať na pomoc aj postavy z DC. Lež ono je to v skutočnosti celé strašne prázdne. Len ďalšia parafráza na filmového Thanosa, ktorý vo filmoch fungoval báječne. Tento koncept sa nedá opakovať donekonečna. Resp. dá. Nalejme si čistého vína: je to americký mainstreamový komiks. Jeho pointou je opakovanie sa. No skrátka aj toto sa dá robiť na úrovni a šikovne – a bez úrovne a nešikovne. Král v černém je druhý prípad. Čo také hrozné by sa stalo, ak by Marvel svojich hrdinov poštval proti súperovi, ktorý dokáže situáciu skomplikovať inak, než hrubou silou? Prečo na to nejsť psychologickejšie? Z akého dôvodu zas a znova musíme strpieť svalnatého chlapa, ktorý všetko rozbíja a má k dispozícii množstvo svalnatých, bizarných pomocníkov? Samozrejme nemôžu chýbať hardcore hlášky typu „obalil celú Zem symbiotickým plášťom“, na ktoré som vo veku 43 rokov predsa len už trošku pristarý?