Jeden z kandidátov na knihu roka. Když nás temnota miluje od americkej autorky Elizabeth Engstromovej (u nás týmto debutujúcej) je zbierka dvoch noviel resp. poviedok. Resp. prvá je poviedka a druhá novela. Treba dodať, že jednotlivé texty od seba azda ani nemohli byť odlišnejšie. Spoločné majú jediný bod. Zato najdôležitejší: obe sú fantastické. Kúsok č. 1 ma absolútne odrovnal. Je temný a drsne podmanivý. Pripomenul mi štýl Jacka Ketchuma, čo je niečo, na čo sa chce podobať mnoho hororových autorov, ale iba máloktorému sa to podarí dosiahnuť. Z niektorých scén mi nebolo všetko jedno, výprava podmanivá a keď som si predstavil na mieste niektorých postáv sám seba, prišlo mi trochu zle. A to si myslím, že toho po hororovej stránke od detstva a puberty mám už čo-to odčítaného, napozeraného a vari i napísaného. Pozor, nemyslím to tak, že by to bol gore masaker; legendárneho Ketchuma to pripomína skôr realistickým štýlom. Kúsok č. 2 je dlhší a hej, spočiatku mi trvalo, kým mi docvaklo, ako sa veci majú a prečo to spisovateľka vystavala tak, ako to vystavala a nie inak. Niekde od strany 211 ma to ale totálne malo a bol som uveličený, dojatý, otrasený, emočne (a inak) obarený, pohnutý, strhnutý a naplnený. Je o starnutí a umieraní, o tom, ako život rýchlo prebehne ani sa nenazdáme a naše detstvo a puberta plná plánov a veľkolepých snov sa nám javí byť ako život cudzej osoby. Je to o rodičoch, z nich každý sa po svojom vyrovnáva s odlišnosťou svojho dieťaťa a o tom, ako matka vnútorne prežíva vedomie, že raz odíde a dieťa nechá samé na tomto svete, na svete, ktorý je plný krásnych a poetických vecí, ale tiež svinstva a primitívnej ľudskej zloby netrpezlivo vyčkávajúcej na prvú vhodnú príležitosť. Tiež je to o tom, ako na tento svet prichádzame a o tom, ako odchádzame, pretože jedno bez druhého nie je možné. Koniec ma možno jemne sklamal (dlho dopredu som tušil, kto je oná „príšera“), ale i tak pecka. Oba texty sú navyše ladené do povedzme poľnohospodárskej (či skôr proste vidieckej) polohy, čo je vec, ktorá ma fakt baví. Budem dlho spomínať. Ja neviem, ono to asi nie je úplne stopercentne čistých 5*, ale 4* by mi pripadali nefér.

No teda. Jako OK, asi si dokážu představit, že někoho odkojeného žánrovým mainstreamem tohle horrorově zklame. Jako úvodní svazek edice US old school horroru však skvělá ukázka žánrové pestrosti a toho, co všechno dokáže horror pojmout a obsáhnout. Jako horror to možná každému do gusta nesedne, ale jako příběhy jsou obě novely naprosto parádní. Titulní KDYŽ NÁS TEMNOTA MILUJE je patrně to nejdivnější, co jsem dosud četl. V tom pozitivním smyslu. Je to neobyčejně znepokojivé, místy až surrealistické, psychologicky temné, prostě divné. Až z toho fakt mrazí. Jestli na něco opravdu sedí poslední dobou dost často používané označení weird fiction, tak podle mě přesně na tohle. Druhý příběh postarší Marthy KRÁSA JE mě až dojal. To střídání historie a současnosti je hodně funkční a působivé a to plíživé mrazení, o němž víte, že pobíhá kolem vás a jen čekáte, kdy už vám znenadání sáhne na krk. Tohle je prostě krása. Už ta hezká obálka. A k tomu dva skvělé příběhy.