Když jedné zimní noci cestující

Z hodnocení knihy jsem pravda trochu v rozpacích, nejvíc mě bavily autorovy prvky zábavné mystifikace, které jsou pro Calvina typické, ale méně už složitá rámcová konstrukce, do které jsou postupně všechny postavy z knihy začleněny (nebýt skvělého doslovu Jiřího Pelána asi bych hodnotil hůř). Ve vztahu čtenáře a autora jsem tedy na straně čtenářky Ludmily a mám také trochu pocit, jako bych po přečtení, překročil pomyslnou hranici mezi čtenářem a autorem, která by se neměla překračovat.

“Milostné spojení a četba se nejvíc podobají v tom, že se v nich otevírají časy a prostory odlišné od těch, jež umíme změřit.” Celá kniha môže byť čítaná, ako jedna veľká otázka — čo vôbec znamená čítať? Calvino vytvára akúsi topológiu čitateľov, pri ktorej sa nikdy explicitne nehovorí, kto z nich číta „správne“; naopak, uvádza nás do rozľahlého labyrintu, kde každý „čitateľ“ funguje ako stimul, ktorý nás — čitateľov — provokuje ako adresátov tejto otázky. Snaha o jej zodpovedanie je podľa mňa tým, čo združuje a zceluje celé toto zfragmentarizované pexeso. Když jedné zimní noci cestující nemá jediný, ukrytý význam, ktorý by fungoval ako substancia, z ktorej možno odvodiť a pod ktorú je možno subsumovať celý text; neposkytuje žiaden kľúč, ktorým by sme sa dostali do siene, kde sídli vyčerpávajúca „pravda“ diela. Takáto snaha by bola teologická — zapudzovala by ono afirmatívne čítanie, ktoré pritakáva pluralite významov a otvorenosti. Čítanie totiž nespočíva v zastavovaní a v konečnom sčítaní toho, čo obsahuje; text nie je kvantitatívny súbor, ktorý by sa dal podrobiť pretlmočenej rekonštrukcii hlasu, doliehajúceho k nám spoza jeho znakov. To, k čomu nás Calvino podľa mňa nabáda, je radikálna otvorenosť voči textu — ochota prijať jeho nikdy nevyčerpateľnú inakosť; otvorenosť voči súboru kódov, ktoré sa donekonečna prepletajú, krížia, prepisujú a rušia, vždy začínajúce u svojho konca, ktorý je len predohrou k tomu, čo sa už začalo v jeho neprichádzaní. Ak by sme totiž chceli text uzavrieť tým, že by sme mu prisúdili určitú pointu alebo „odkaz“, redukovali by sme ho na jediný teleologický zmysel, ku ktorému by celý čas smeroval — navrátili by sme ho autorite autora, dogmatu.