Medzi udalosťami druhého a tretieho dielu trilógie Vojna spektra ubehlo osem dlhých rokov. Čitateľ má možnosť sledovať niektoré z udalostí retrospektívne, prostredníctvom postáv, ktoré spomínajú. Je to ako sledovať film. Akoby niekto opisoval príhody, ktoré sa ho netýkajú. Hoci niečo z toho, čo sa stalo, bolo vrcholne traumatické, charaktery zúčastnených to veľmi neovplyvnilo alebo ovplyvnilo len v minimálnej miere. Toto zdanie podporuje aj spôsob rozprávania. Nikto akoby nič neprežíval do hĺbky. Bolyová síce naznačuje, že niekto cíti to alebo ono, no ide len o sterilnú informáciu. Žiadna z týchto emócií neprechádza na čitateľa. Práve preto je náročné vžiť sa do postáv a plne pochopiť ich motiváciu. Ak sa teda pre niečo rozhodnú, nie je to až také uveriteľné. Pôsobí to tak, akoby sa jednotliví aktéri objavovali a zase mizli len náhodou. Tento dojem ešte umocňuje fakt, že dej je veľmi bohatý na akciu. Tá sa vplyvom chýbajúcich vysvetlení stáva neprehľadná. Niektoré scény sú dokonca mätúce. Týmto neduhom trpeli aj prvé dve knihy, ale v záverečnom diele sa to prejavuje najciteľnejšie. Mali by prísť posledné vysvetlenia a veľkolepý záver. Čitateľ dúfa, že konečne všetko pochopí. A naozaj si všeličo uvedomí. Napríklad aj to, že v tomto univerze je možné asi úplne všetko. Je pravda, že fantastika ponúka autorovi určitú voľnosť. Vymyslené svety väčšinou ohraničuje len autorova fantázia. Napriek tomu by sa ale mali pridŕžať minimálne logiky. Viaceré koncepty nielen v tejto knihe sú bezpochyby veľkolepé a zaujímavé. Lenže ich prítomnosť niekedy pôsobí až príliš náhodne. Akoby autorke niečo napadlo a ona to bez premýšľania zakomponovala do textu. Pritom v niektorých prípadoch ide o nedomyslené nápady. Ako príklad hravo poslúži oživovanie mŕtvych. Znie to ako skvelá myšlienka. Jej stvárnenie už ale výrazne pokrivkáva. Hlavne s ohľadom na fakt, že niekoľkoročné mŕtvoly vyzerajú až zázračne normálne. Význam pre samotné dianie? Dosť nejasný. Pravdepodobne tým jedna či dve postavy niečo získali. No ak to nemá ovplyvniť samotný dej, je trochu zbytočné vôbec sa tým zaoberať. Obdobné diery má aj príbeh. Práve preto protagonisti pôsobia trochu neschopne. Väčšinu času akoby sa len potkýnali o vlastné nohy. Bez detailnejšie premysleného plánu dúfajú poraziť tie najmocnejšie bytosti. Ich naivita je rovnako úsmevná ako ambiciózny mravec, čo s úmyslom ubližovať lezie po nohe slona. Knihu pred úplnou katastrofou zachraňujú dva faktory. Prvým je, že je napísaná veľmi príjemným štýlom. Číta sa dobre a rýchlo. Navyše ukazuje, že Bolyová sa dokáže hrať s jazykom. Druhým je epilóg. Ten opisuje udalosti spojené s vojnou z pohľadu tých, vďaka ktorým vlastne vznikla. Toto vrhá na celú trilógiu zase trochu iné svetlo. No je to primálo a prineskoro. Nespasilo to totiž celý text, aby nepôsobil ako niečo, na čom sa ešte malo pracovať. Kniha Hierarchia šera vcelku zdarne uzatvára udalosti celej trilógie. Postavy vybojovali aj posledné bitky. Zároveň je však záver dostatočne otvorený, aby nepôsobil až príliš idealisticky. Príbeh je stále orientovaný predovšetkým na dej. Aj preto ho ocenia čitatelia hľadajúci oddych. Tí náročnejší budú asi trošku sklamaní.

Hoci by sa zdalo, že v poslednej časti sa nič také unikátne neudialo v porovnaní s druhou časťou ale predsa len som sa nevedela od knihy odtrhnúť. Veľmi sa mi páčilo, že tu dostal Laredo najväčší priestor, Máté bol už pre mňa ako zbytočná osoba a Radana hoci veľmi nezasahovala ale keď už tak to stálo za to. Epilóg bol výborný krásne zapečatili kruh tejto trilógie. Celkovo táto trilógia bola skvelá, hoci som čakala, že sa budú osudy postáv vyvyjat uplne iným smerom, nakoniec to dopadlo tak ako malo. Určite celú trilógiu odporúčam, skvelý nápad, skvelý príbeh a určite sa k nej s radosťou vrátim.