Gilead

Konečne anotácia po prečítaní ktorej mám dojem, že jej pisateľ propagovaný text skutočne čítal, porozumel mu a výnimočne citlivo sa mu podarilo zachytiť jeho podstatu. Kniha vám dá presne to, čo anotácia sľubuje. Len doplním, že hoci je text v porovnaní s autorkiným ZTRÁCENÍM v myšlienkovej rovine mierne náročnejší (aspoň pre mňa), zvolenou technikou je naopak značne stráviteľnejší - tá bola v tom druhom prípade dosť špecifická a myslím, že pre mnohých problematická. Rovnako ako v prípade Ztrácení si však nemyslím, že táto kniha zaujme široký okruh čitateľov. Mám pocit, že väčšina čitateľov v dnešnej dobe hľadá iný text - nenáročný, plný napätia a rýchlo plynúceho deja - nie hutný, založený na vnútornom monológu a s minimálnym posunom v deji. Možno však stačí zvoliť správny prístup, čítať knihu pomaly a dlhší čas, prečítať povedzme päť či desať strán denne popri inej súčasne čítanej menej náročnej knihe a v tom prípade môže milo prekvapiť. Obávala som sa náboženského ladenia textu, no musím povedať že zbytočne. Ide o jednu z tých kníh, ktoré sú v skutočnosti niečím iným, než s čím sa ráta v prvom pláne. Zachytáva čosi, čo je slovami ťažko polapiteľné - snahu odovzdať potomkom (nie striktne len v pokrvnej línii) niečo, čo im nemôže dať nikto iný než predok, niečo čo je dôležitejšie, než akákoľvek materiálna hodnota. Otec prostredníctvom svojej výpovede oboznamuje syna nie len s históriou vlastnej rodiny, ale zároveň tiež s tým, čo malo vplyv na život jej jednotlivých členov, zachytáva určitú dobu, ľudí v priestore a čase. Pritom nejde o suchopárny výpočet faktov a udalostí, ale o ich vnímanie, prežívanie. Poznáte situáciu, keď vám rodič, či starý rodič rozpráva o svojom živote a vy počúvate často krát skôr len zo zdvorilosti, to čo vám hovorí sa vás dotkne až omnoho neskôr, doceníte to až keď ho už niet a nemôžete mu povedať, že ste pochopili čo sa vám snažil povedať a čo to pre vás znamená? Asi taký pocit som mala, keď som sa prebíjala stránkami tejto knihy, hoci v konečnom dôsledku táto spoveď bola možno o niečo hlbšia a úprimnejšia, než by bola tá reálna, ktorá by prebehla tvárou v tvár.

Nápad předat svůj duševní odkaz malému synovi sepsáním svých nejjasnějších vzpomínek a věkem nadobytých poznatků pro doby, kdy i syn bude v patřičném věku tuto osobní rodovou kroniku vstřebat a pochopit, je vskutku inspirativní a bohulibý...a postava pastora, člověka jenž by měl být přímo předurčen k soucitnému a neodsuzujícímu poznání lidských slabostí, nedokonalostí a síly dobra v nich v jednom balení, je tedy ideální. Přestože pastor, není to ani tak kniha o víře, ač pokorná víra a služba jí je prostoupena jejími řádky jako neviditelná základní ingredience, sytící hlubokou úctu a vděk především k zázraku samotné existence tohoto pozemského života a lásky. Bohatství knihy není ani v dějové lince, která je na pestré životní zážitky spíš chudá, ani v jazykové formě, která je v souladu s postavou vypravěče jednoduše čistá svou stařeckou oproštěností od všeho nadbytečného, a vlastně ani v objevných myšlenkách... Je spíše v hloubce citu a vnímání bytí, hloubání o něm s empatií, pokorou, otevřeností i vědomím, že jednoznačné odpovědi neexistují.