Dvaja veronskí šľachtici

Taká jednohubka, ktorú písal na začiatku kariéry, zhromaždil pár skúseností, podal štipľavý humor, ktorý by neurazil ani Čechova. Plytkosť vzťahov platí dodnes. Raz je dobre u tej, raz u inej, potom u ďalšej. Doba sa posunula iba v tom, že si už aj ženy v istých častiach sveta môžu vyskúšať túto pozíciu slobody tiež. Muži aj ženy sú rovnakí blbci a ubližujú si navzájom. O čosi väčšími blbcami sú muži v krajinách, kde sloboda žien kategoricky zaniká v prastarých pravidlách, nie je mi príjemné, že o poschodie nižšie sedí mladučká Indka, ktorej už našli muža a bude sa musieť za neho vydať, pričom ho ani nepozná. Sme skrátka blbci. K čomu je to dobré? Asi k tomu, aby sme nimi zostávali naďalej a zachovali si tento titul v živočíšnom svete.

Dvaja veronskí šľachtici sú ranou hrou a teda akýmsi skicárom mladého Shakespeara, v ktorom si načrtával postavy, prostredia a deje. Tieto neskôr s plnosťou rozvinul vo svojich zrelších hrách (bezpochyby najmä v Ako sa vám páči), stále však platí, že ak porovnáme aj tento "skicár" s hrami jeho súčasníkov a predchodcov, porovnávanie vyjde vždy v Shakespearov prospech. Dôvodom je najmä fakt, že už tu sa prejavil ako básnický génius. Už tu vidno ako Shakespeare využíva mohutný arzenál zložitých básnických prostriedkov, človeku sa až nechce veriť, koľko nápadov dokázalo vyjsť z jedného človeka, pričom tvorivým postupom je tu podľa mňa znižovanie vysokého a povyšovanie nízkeho, odľahčovanie tragického a zaťažovanie komického. Páčila sa mi najmä Proteova reč o láske: Ak nechám Júliu, som asi zradca. Ak ľúbim Silviu som zase zradca. Zahnúť s ňou priateľovi - zrada zrád. Mocný pud, čo ma nútil prisahať, ma teraz núti trojnásobne zradiť. Z lásky som prisahal - a z lásky zradím. (...) Nemôžem zradiť lásku, ale predsa ju zrádzam. Lásku zrádzam pre lásku. Júliu stráca, strácam Valentína, pretože inak by som stratil seba. Keď stratím ich, ich stratou čosi získam. Silviu za Júliu, seba zaňho. Seba mám radšej ako priateľa. Sebaláska je predsa viac než láska. Samozrejme, to neslávne známe záverečné vyústenie nepríjemne prekvapilo aj mňa. Zamyslenia teoretikov a prekladateľov o tom, prečo to tam Shakespeare dal mi zhodne neprišli dobre podložené. Zostávam teda pri názore, že charakterovú hodnovernosť, plnosť a živosť si Shakespeare ešte nedokázal ustriehnuť a tak ako aj v iných raných hrách (napr. 1. časť Henricha VI) podriaďoval svoje charaktery potrebe rozprávania, tézam a dejovým zvratom. V tomto prípade bol podľa mňa tézou (pričom tú istú tézu môžeme vidieť aj v Sne noci svätojánskej) živočíšny lásky pud u mužov - akási mocná a premenlivá, až metafyzická mágia zamilovania sa, ktorá ovláda a deformuje človeka, ktorý sa tomuto chtíču musí vzpierať, inak pošliape všetko v čo veril, vlastné priateľstvá i zásady. Vidíme tu teda konflikt lásky a sebalásky, žitia pre seba a žitia pre druhých. Možno tu vychádzal z vlastného neradostného manželského života (ako to tvrdia niektorí životopisci), bezpochyby však ide o inovatívnu filozofiu, pretože v staršej literatúre bola premenlivosť lásky prisudzovaná spravidla skôr ženám a u Shakespeara je to takmer vždy naopak. Skutočný živý človek tu tak svojim magnetizmom ešte nepovyšoval žánrové zápletky na niečo absolútne nadčasové. Oceniť však treba najmä unikátne komediálne čísla sluhov a legendárneho psa, z ktorého predstavenie na Letných shakespearovských slávnostiach spravilo prakticky až hlavnú postavu. Platilo to najmä pre úchvatné, takmer polhodinové improvizačné vystúpenie, v ktorom herci vytvárali absolútne prestrelené, absurdné nápady a vízie. Divadlo: LSS (2021)