Divé ženy

Kniha Divé ženy ma zlákala predovšetkým svojou pútavou tematikou, prepojením troch ženských osudov naprieč storočiami, blízkosťou k prírode a prvkami magického realizmu. Po prečítaní a krátkom odstupe môžem povedať, že ide o veľmi dobrý a pútavý román, ktorý si svoje miesto na knižnom trhu a pozitívne recenzie určite obhájil, hoci má aj svoje tvorivé rezervy. Najsilnejšou stránkou diela je bezpochyby atmosféra a štýl rozprávania. Striedanie troch časových rovín, Althy v 17. storočí, Violet v roku 1942 a súčasnej Kate, funguje rytmicky a nenechá čitateľa vydýchnuť. Autorka píše pútavo, vďaka čomu sa kniha číta takmer sama a kapitoly ubiehajú neuveriteľne rýchlo. Opisy prírody, liečivých byliniek a tajuplného puta rodu Weywardovcov vytvárajú pohlcujúci zážitok. Na druhej strane, pri hlbšom zamyslení kniha stráca body za schématickosť a psychologickú plochosť. Príbeh je až príliš jednoznačne feministicky zafarbený a celá zápletka stojí na tom, že hrdinky čelia takmer výhradne toxickým, zlým alebo slabým mužským postavám. Takáto čierno-biela opozícia uberá postavám na uveriteľnosti a núti celý konflikt skĺzavať do povrchných vzorcov. Príroda a rodové tajomstvá mali samy o sebe dostatočnú silu na to, aby uniesli príbeh bez potreby vykresľovať mužský svet takto jednostranne.

Přiznám se, že Divé ženy bych si asi nepřečetla, kdybych knihu nedostala jako dárek. Čarodějnictví, bylinkářství a magie není zrovna téma, co by mě lákalo ke čtení. A přitom je to tak krásná kniha s bonusovou obálkou! Příběh tří žen, divých žen, které od sebe dělí 400 let, je oslavou jejich síly, nezdolnosti, houževnatosti a úzkého sepětí s přírodou. Jejich spletité osudy se svým způsobem podobají a proplétají v úžasně odvyprávěném příběhu ve třech časových linkách. Každá je věnovaná jedné z žen a nevím, která mě bavila víc, žádnou z nich jsem nechtěla opouštět...