Čierny les, modré nebo

Pozitívnou stránkou románu je určite pekná aljašská príroda. Navodzuje tú správnu atmosféru lesa, kvetov, výhľadov a prostého života bez technických vymožeností. S dejom je to už slabšie. Celá kniha má iba jeden zvrat, jeden prekvapivý zlom a inak nič. Ten zvrat navyše prichádza bez gradácie, napätie a akosi prirýchlo. Prvých takmer 300 strán sa nesie v monotónnej tónine viac-menej pokojného života v prírode a zvyšok knihy zrazu čítame o niečom úplne inom a o veľa rokov neskôr. Z prechodu medzi týmito dvoma fázami sa dalo vytĺcť oveľa viac napätia, emócii a prípravy čitateľa. Nepozdávala sa mi ani postava Birdie. Vzťah k dcére má pekný, ale vzťah k Arthurovi divný. Vydá sa mu na milosť a nemilosť, hoci s ním neviedla ani jediný normálny rozhovor. Ja by som na jej mieste mala z Artura strach. Arthurovo šokujúce tajomstvo prijme bez problémov, odmietania a neviery a potom sa správa vyslovene hlúpo. Chcelo by to lepšie zobrazenie jej vnútorných pochodov. Sympatickejšia je Emaleen, najmä ako nevinné dieťa. Dialógy sú vo všeobecnosti jednoduché. Tajomna a mysteriózna tam ktoviekoľko nie je. A napínavosť? Maličká, len okolo stredu. Na konci som čakala nejaké wow alebo vysvetlenie, ale ono nič.

Príbeh o mladej žene, ktorá ledva dokáže uživiť seba a vlastné dieťa, ktorá chcela viac, ako obyčajný život, ktorá túžila po niečom neobyčajnom a takmer to našla, ktorá si myslela, že je normálne ľúbiť medveďa….