Búrlivé výšiny

Pamätáte ešte na scénu z Twilightu, v ktorej sa Bella bezstarostne vyhrieva na slnku, roztopašne pokyvkáva nohami a z dlhej chvíle číta Búrlivé výšiny, také ošúchané a rozpadnuté, ako len milované príbehy vedia byť, pričom energicky obracia stránku za stránkou, z času na čas frustrovane zafuní, preskočí vetu či skôr celú pasáž, respektíve pasáže, až napokon knihu znechutená zatvorí? Nuž..., verte či nie, presne to som ja! Ja som tá na kôpku nervov sa podobajúca Bella čoraz väčšmi sa mračiaca nad rozčítanou knihou, ja som to nadšené dievča v duchu postupne viac a viac frflajúce na Brontëovej chaotický, nepríjemnou šeďou popretkávaný svet. Na jej viac než nesympatické hlavné postavy, na ich sebestrednosť, egocentrickosť a kruté povahy, na jej bláznivé i keď predsa len odvážne rozhodnutie vrhnúť do centra epického romantického príbehu zrovna ich. "Ani bieda, ani pád, ani smrť, ani nijaké trápenie, zoslané bohom alebo diablom, neboli by nás mohli rozdeliť – a ty si to urobila, a dobrovoľne. Ja som ti nezlomil srdce – ty si si ho zlomila, a zlomiac ho, zlomila si moje." Emily Brontëová v románe, ktorý už vo svojej podstate ani nemôže byť otravnejší a predsa neustále vábi milióny, rozohrala veľkolepú hru lásky a nenávisti, hru hltiacu a pevne prepletajúcu dve susediace rodiny, hru, v ktorej nezáleží na dôsledkoch, len na jej búrlivo-deštruktívnej existencii. Kruťas a ignorantka, dve toxické duše túliace sa vo vzájomnej tragédii. Ach, neviem ani vyjadriť, ako veľmi ma Búrlivé výšiny frustrovali, akú neskutočnú chuť kričať som pri ich čítaní mala a už tobôž neviem spočítať, koľkokrát som od nich rozčarovaná vstala, len aby som prečítané mohla predýchať, no zároveň, aj keď možno celkom nepochopiteľne, musím priznať, že chápem, prečo ich mala Bella tak rada. Prečo ju fascinovali i prečo sa k nim neustále vracala. Mali v sebe čosi pútavé, čosi čo nedokážem opísať... MILUJEM tú knihu..., a zároveň ju totálne NEZNÁŠAM! Uf...