Baumgartner

(Čítané v angličtine). Poslednú austerovu knihu som si objednal hneď po vydaní, ešte kým autor žil. K Austerovi mám vrelý vzťah, prečítal som mnoho jeho kníh, a zvyknem mu prepáčiť mnohé, ktoré by ma ako čitateľa pri iných otravovalo. Relatívne krátka kniha je členená na 5 kapitol, prvé sú krásne, vlastne aj záver je veľmi príjemný, Auster napriek všetkému ťažkému na život vždy nahliadna s istou dávkou príjemného sentimentu, ktorý je prítomný aj v tejto knihe. Trošku mi už však začala v určitom momente prekážať prehnaná sebaidentifikácia s hlavným hrdinom, nie až tak v kontexte knihy, ale v kontexte celého diela. Auster príliš často zakomponováva vlastné zážitky do svojich kníh, takže pokiaľ patríte k jeho pravidelným čitateľom rovnako ako ja, neprekvapí vás osud jeho postáv, a najmä keď ste čítali jeho pamäte, viete, že opäť je tam on sám, neukryte, ale opačne, ako to robia autori autofikcii, až to pôsobí samoúčelne. (Auster neukladá svoje alterego do fiktívnych udalosti prekladaných skutočnosťou, on fiktívnym postavám dáva svoje skutočné zážitky prekladané fikciou). Zrazu totižto máte problém sa na postavu v knihe pozerať ako na niekoho, kto by mohol existovať. V knihe samotnej - vzhľadom na jej rozsah - akoby miestami prisudzoval dávnym udalostiam prehnanú dôležitosť a opačne. Zdalo sa mi najmä v 4. kapitole. Chápem, že ju chcel dokončiť a preto možno niečo trochu zanedbal. Ale keby bola kratšia, tiež by sa nič nestalo. :)