Baumgartner

Oboznamovať sa s autorom skrz jeho poslednú knihu, titul, ktorý je vlastne synonymom rozlúčky či akejsi poslednej bodky, za vetou dopísanej s láskou k životu i s tušením blížiacej sa smrti, nie je veľmi bežné, no v prípade Paula Austera, autora pravidelne narúšajúceho tradičnú predstavu o súčasnom románe, to snáď ani inak nejde. Opis zdanlivo mučivej a predsa ordinárnej každodennosti pozostávajúcej z vyrovnávania sa s bolestivou stratou, smrťou milovanej manželky, či postupne sa plýžiacim, trýznivým zabúdaním a narastajúcou zmätenosťou popretkávaným starnutím, ponormi do vlastného vnútra i túžobným spomínaním na rané obdobie života...   „Zapamätaj si túto chvíľu, človiečik, zapamätaj si ju do konca života, lebo už sa ti nestane nič dôležitejšie než to, čo sa ti deje práve teraz.“ Paul Auster prináša príbeh láskou i pokorou naplneného života, príbeh ktorý podáva citlivo i drsne, miestami jednoducho, no predsa intenzívne, s akousi kľukatiacou, na húsenkovú dráhu sa ponášajúcou hravosťou. Občas zmätočne skáče, postavy utápa v prudkom víre ich vlastného trpko-sladkého vedomia i nádejou opradených predstáv či snov, inokedy ponúka ponurý opis osamelosti, Baumgartnerovho bezútešného života.  Román Baumgartner nie je tak úplne lineárnym príbehom, je skôr zhlukom útržkov či fragmentov (náhodných, no zároveň navzájom prepojených, svojsky so sebou súvisiaciach), kúskov ovplyvnených Seymourovým vekom, prebúdzajúcou sa senilitou či dokonca rokmi pokriveným, resp. idealizovaným úsudkom, na istej sofistikovanosti s akou je vyrozprávaný, to však nič nemení. Zručne maľuje hodnoverný obraz stratou poznačeného starnutia, ktorý nenútene, no predsa s určitou vážnosťou, vyzdvihuje nie len samotný život, ale i potrebu náležite ho prežiť a každú sekundu si vychutnať.

je to ako pri každom čítaní Austera. v najlepšom končí. a končí tak, že človek netuší, kam sa príbeh vyberie. po každej ďalšej knižke od tohto pána spisovateľa mám chuť povedať EŠTE! ako keď dostanete dva kopčeky vanilkovej posypané sekanými orieškami a poliate karamelom. len čo lyžička narazí na dno ľutujete, že nebolo tých kopčekov viac, že aj tých orieškov mohlo byť viac a o karamele už ani nehovorím. nezostane len sa postaviť znovu do radu a dať si o ten kopček viac. ale je isté, že to aj tak nebude stačiť. vtesnať do jednej knihy toľko lásky v rôznych podobách, neskĺznuť do klišé a vyhnúť sa pastelovým tónom, to chce naozaj majstrovstvo. škoda, že už nič nové nepríde a z toho, čo sa možno objaví v pozostalosti budeme len paberkovať. našťastie mám na čo čakať a keď príde ďalšia zásielka kníh môžem sa opäť ponoriť do toho perfektne nezmyselno-absurdného, ale milovaného sveta. (a to som pôvodne vôbec nechcel dať toľko peňazí za takú tenkú knihu:) (a poklona za peknú úpravu knihy!)