Ábel

V tejto knihe sa stretli jeden z mojich obľúbených spisovateľov a obľúbený žáner. Vlastne to nebolo stretnutie, ale skôr zrážka. Dialógy vie Baricco písať stále úžasne, a ani tá metafyzika, ktorou „strašil“ už samotný podnadpis, nebola vôbec iritujúca. No, mám pocit, že Baricco, tu viac ako obyčajne, skĺzava ku snahe šokovať a akoby čaro jeho viet na mňa prestávalo fungovať. Kým pri iných jeho príbehoch som nimi žil ešte celé týždne po dočítaní, v tomto prípade sa po zatvorení knihy príbeh rozplynul ako pušný prach po výstrele. Keď sme už pri strieľaní, tak pre prípad, že by ste sa niekedy ocitli v súboji strelcov na štýl divokého západu, obsahuje kniha aj zopár fakt dobrých a praktických rád pre pištoľníkov. A tiež obsahuje aj takýto citát: „Ten kto strieľa, a nemá pri tom strach, je buď hlúpy, alebo sa mu podarilo zahnať strach z povrchu svojho sveta a pochovať ho v kobke, kde je mu súdené rásť a rásť, neviditeľne a zúrivo.“ Malá technická poznámka ku prekladu: netreba pliesť jablká s hruškami, a to doslova. Pre predný výstupok na sedle sa v slovenčine používa výraz hruška, a nie jablko, ako je uvedené v knihe.

Baricco bezpochyby písať vie, o tom sa nediskutuje. Ale tento Ábel mi akosi nesadol, na môj vkus bolo v texte priveľa filozofických či metafyzických úvah, či ako to nazvať, ktoré obklopovali pištoľníka Ábela Crowa. Musím sa priznať, že som sa trochu nudil, ale našťastie kniha nie je rozsiahla, tak som ju zvládol. Mám radšej klasický štýl písania, čo narobím...