Lullaby

Príbeh hlavnej hrdinky Hazel som v istej podobe zachytila v knihách a seriáloch. O dobe, v ktorej ženy nemali vlastný hlas a podľa mnohých ho ani nepotrebovali. Také jednoduché boli v skutočnosti ich mysle. Vhodné na rutinu, na materstvo, na všetky tie vopred určené veci. Podobne ako Hazel a jej stroho naznačený osud. A v tej strohosti sa ukrývala istá sugestívnosť. Ako keby autorka natiahla ruku a hovorila pri tom hľa, domysli si, čo chceš vidieť. A moja myseľ to zobrala ako výzvu. Veď prečo nie. A v tom tkvie sila tejto malej veľkej knihy. Že je v istom zmysle možno až ohlodaná na kosť a neponúka hlboko spracovaný románový motív. Je to novelka, krátka a úsečná, ale jedna z tých, ktoré ostanú s čitateľom aj dlho po prečítaní. Možno aj preto, že neservíruje a nepodsúva. Miesto toho dopraje priestor na vlastné závery a myšlienky.

Jak mnozí píšou, i já v tom vidím potenciál na větší knihu. Chtěla bych se dozvědět víc o těch hororových příbězích, které Hazel píše, i o jejím vztahu s Blanche. Pobyt v ústavu je dostatečně děsivý, rozuzlení je nečekané a konec je v podstatě happy end. Vznikla křehká miniatura, která nás vede do snového světa a vyvolává rozporuplný pocit klidu a zároveň úzkosti v jednom.